Prípad Erich Kästner a jeho kritické diagnózy sú významným odkazom pre dnešok, v ktorom sa opätovne prebúdza k životu démon neonacizmu, napríklad aj v podobe provokatívneho vyvesovania čiernych vlajok v čase jubileí Slovenského národného povstania, alebo inštalovania sôch nacistických banderovských netvorov na Ukrajine. Erich Kästner v rokoch nástupu a postupného presadzovania nacistickej ideológie v nemeckej medzivojnovej Weimarskej republike vytrvalo, odvážne a nekompromisne demaskoval hitlerizmus. Preto si v plnej miere zaslúži takúto dôkladnú literárno historickú knižnú štúdiu, akou v aktuálnom čase obohatilo náš knižný trh a čitateľskú verejnosť Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov.

Z tejto múdrej knihy od Tamary Šimončíkovej Heribanovej sa dozvedáme mnohé dôležité literárne postuláty, ktoré vznikli pred deväťdesiatimi až sto rokmi, a predsa ich pociťujeme ako aktuálne, výsostne moderné a inšpiratívne. Majster Erich Kästner krásnu poéziu bez úžitkovej funkcie považoval za bezcennú. Dôvodil to takto: „Možno majú tieto verše vysokej, vznešenej poézie večnú dôležitosť. Ale nie je pravda, že tak dlho čakať nemôžeme? Je to lyrika vo vzduchoprázdnom priestore. Nie je použiteľná ani z osobného, ani z kolektívneho hľadiska.“

Kästner písal pre kabarety, písal teda na spoločenskú objednávku konkrétnu komunikatívnu poéziu, nijaké hlavolamy, aké ja osobne nazývam „Hmloviny Andromedy“. Autorka štúdie na strane 37 zdôrazňuje kabaretné /čo neznamená nejaké „šašovské“/ zameranie tohto velikána týmito dvoma vetami: „Spoločensko-politický kontext kultúrneho poľa Ericha Kästnera výrazne ovplyvňoval jeho tvorbu. Bytostnú spätosť s kabaretom, cez ktorý sa často vyjadroval k dianiu v spoločnosti, dokazuje aj fakt, že prvý literárny druh, ku ktorému sa vrátil po druhej svetovej vojne, bola tvorba pre kabarety.“ A ďalej na strane 49 objasňuje Kästnerove prístupy a názory: „Autor dobre chápal dôležitosť úžitkovosti textu, prístupnosť významov v zmysle zrozumiteľnosti a využiteľnosti i samotný význam básnikov-kabaretistov, tvoriacich tzv. úžitkovú lyriku, vychádzajúcu z dobových reálií. Pragmatickú funkčnosť ako jedno z kritérií, v ktorom humanistická výpoveď a subjektívna projekcia mali predovšetkým podnietiť čitateľa, aby sa stal spolutvorcom dialógu, v ktorom je čitateľ rovnako podstatný ako autor, potvrdzovalo Kästnerovo apelovanie na to, ako veľmi je dôležitá aktuálnosť. V aktuálnosti pertraktovaného videl nenahraditeľnú hodnotu, pričom krásnu poéziu bez úžitkovej funkcie považoval za bezcennú.“

Diktatúra doby nastupujúceho nacizmu nastolila nové pohľady na literatúru. Autori vychádzali z predstavy, že dobová nemecká realita Weimarskej republiky od konca dvadsiatych rokov je vzrušujúcejšia, romantickejšia, farebnejšia a dramatickejšia než akákoľvek fantázia básnika. V skutočnosti bola hrozivejšia, znepokojivejšia, fatálnejšia a hororovejšia než prózy, aké písal Edgar Allan Poe!

Určitá naviazanosť literatúry na žurnalizmus, približovanie fiktívnej literatúry k literatúre faktu v dnešnom ponímaní je zrejme typický úkaz pre literatúru dramatických a problematických politických období. Časová lyrika kabaretov kládla dôraz na politické a sociálne témy. Kästner si bol vedomý týchto súvislostí, preto natruc literárnym kritikom a iným snobom napísal: „Nie je žiadna hanba písať verše, ktoré sa súčasníkom javia zrozumiteľné! Tí akože rýdzi básnici tvoria konzervovanú lyriku na uchovanie, na večnosť a neskoršie dizertácie. /.../ Našťastie existuje jeden alebo dva tucty lyrikov – rád by som sa k nim zaradil aj ja – ktorí sa usilujú zachovať báseň nažive. Ich verše môže publikum čítať a počuť bez toho, aby zaspalo, pretože sú duševne upotrebiteľné. Boli napísané v styku s radosťami a bolesťami.“

MEDZI HROU A UMENÍM

Kästnerova kabaretná tvorba sa odohráva medzi hrou a umením. Nemožno o nej písať alebo rozprávať bez zdôrazňovania významu humoru, bez uznávania úžitkovej poézie, bez registrácie využívania slovných hračiek. Kästner prispel k modernej teórii kabaretu jednak vlastnými textami pre kabaretné využitie, jednak štúdiami o tejto satiricko scénickej tvorbe. V jeho kabaretných textoch dominuje väzba na aktuálne udalosti. Ide v nich o dialóg s divákom, využívajúci provokatívne témy, dialóg po ceste od pranierovaného militarizmu k žiaducej demokracii /aké aktuálne v dnešných časoch!/. Kästner uplatňuje „umenie malých úderov“, verbálne bojuje s barbarským fašizmom. Nemecký kabaret tých čias je výrazným politickým seizmografom, zrkadlí sa v ňom umenie v politike a politika v umení.

Erich Kästner a iní významní autori tvoriaci pre kabarety nemeckej Weimarskej republiky kládli dôraz na to, aby táto tvorba nestratila umeleckú hodnotu, ale zároveň aj na to, aby sa neuzavrela do estétskej izolácie. Dbali teda o to, aby sa neskĺzlo do obidvoch krajností. Tieto kabarety prostredníctvom angažovaných prispievateľov, ale aj interpretov naozaj predstavovali dobovo i historicky významné politické seizmografy tých čias.

Kästner využíva vo svojej tvorbe protikladnosť. Pomocou nej vytvára komično a produkuje ironické výpovede. Tvorí sociálne básne o nesociálnej politike. Autorka štúdie na strane 111 prináša takúto základnú definíciu Kästnerovej kabaretnej tvorby: „Veršujúci epik a dramatik využíval reálne predlohy ukotvené v sociálnej realite. Jeho poetika každodennosti, deklarujúca viac etickosť než estetiku v tvorbe a pragmatickosť závislú na spoločensko-politických súvislostiach, mala zabraňovať duchovnej paralyzácii.“

Vo Weimarskej republike Kästner charakterizuje svet ako nevhodný pre život. Nedobrovoľná služba v armáde počas 1. svetovej vojny mu spôsobila veľkú traumu. Autorka štúdie výstižne konštatuje: „Vojna zničila nielen materiálne statky, ale aj hodnoty jednej celej generácie.“

Kästner mával u čitateľov svojich textov  a u návštevníkov kabaretov úspech, bol populárny, čo provokovalo akademických kritikov k jeho znevažovaniu, zhadzovaniu. Špeciálne sa odreagúvali na jeho literatúre pre deti, ktorú automaticky podceňovali ako niečo sui generis primitívne, triviálne. Aj tu sa literárni kritici prejavili ako snobská čvarga! Pravda, Kästner v tvorbe pre kabarety odovzdával daň diktatúre aktuálnosti – rýchlo, rýchlo, bez dodatočných opráv a následného zdokonaľovania textu, prehodnocovania... Aktualizácia si žiadala skôr nocovanie než prehodnocovanie! V tejto súvislosti autorka štúdie na strane 136 pohotovo a duchaplne prízvukuje: „Aj keď boli jeho básne jednoznačné a zrozumiteľné, nemožno uňho hovoriť o rekreačnej funkcii a výsostne komerčnom tovare.“

Kästner svoju autorskú tvorbu považoval za úžitkovú a terapeutickú. Zdôrazňoval, že nemieni písať pre večné časy. Pri tomto vyhlásení mám chuť s ním polemizovať. Ukazuje sa, že dejiny sa opakujú, fašizmus zažíva nebezpečnú, fatálnu reinkarnáciu, takže kästnerovská tematika nadobúda aktuálny charakter. Hlavný predmet jeho satiry sa ukazuje ako nadčasový fenomén, Kästnerove texty predstavujú novoaktuálne varovanie i diagnostikovanie večného zla – neonacizmu, militarizácie a s nimi súvisiacich negatívnych javov.

CHCEL OVPLYVNIŤ BUDÚCNOSŤ

Autorka štúdie dôvtipne zdôrazňuje, že Kästner cez pochopenie jeho súčasnosti chcel ovplyvniť budúcnosť. Tento „humorný moralista“ azda až preceňoval silu a údernosť svojich inteligentných textov. /Čo s nimi v dnešných časoch stádovitého mobilového ošiaľu?!/ Celosvetový úspech majster Kästner dosiahol na poli detskej literatúry, kde vedel hovoriť s detskými čitateľmi ich jazykom a pochopiť zložitosť a problémy dospievania, čo do istej miery pripomína podobnosť s tvorbou českého spisovateľa pre mládež, Jaroslava Foglara.

V mnohých Kästnerových kritických, satirických až sarkastických textoch je prítomná znepokojivá možnosť samovraždy ako riešenie situácie, v ktorej lyrický subjekt volí smrť ako východisko z utrpenia. Uvažoval a písal o neúnosnosti bytia, tvoril v období nasledovania samovražedných príkladov ako všeobecného vyústenia riešenia neúnosnosti bytia v rokoch 1923 až 1933, teda v období veľkej povojnovej krízy, povojnových psychických depresívnych stavov i traumy z nastupujúceho nacizmu. Zobrazoval paradoxné a bizarné modifikácie samovrážd, cynicky by sa dalo poznamenať, že samovraždy boli vtedy v móde nielen u hysterických žien. Kästnerova tvorba rozhodne nebola opiát, ktorý by dovoľoval zabudnúť na príkoria. Tento literárny velikán odmietal agresie a vojny, zdôrazňoval, že vojna sa nesmie opakovať. Lyrický subjekt v jednej z jeho básní odkazuje, že človek by sa nemal vzdávať, lebo aj malými krokmi dokáže veľa zmeniť.

Pred touto knižnou štúdiou Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov vydalo celú sériu vydarených, nezabudnuteľných a vtipných Kästnerových knižných titulov venovaných deťom. V recenzii o knihe Hany Koškovej s názvom „Kde pršia dáždniky“, uverejnenej v Literárnom týždenníku, som sa venoval aj špecifickému postrehu a odkazu majstra Ericha Kästnera. Napísal som o tom tieto dve vety: „Svetoznámy, geniálny a adekvátne populárny nemecký spisovateľ Erich Kästner v jednej zo svojich kníh upozornil na to, že predstavy o idylickom detstve sú iba nerealistický, falošný mýtus. Vystihol a zdôraznil skutočnosť, že deti musia čeliť početným svojským problémom a prežívajú svojrázne traumy, nezriedka unikajúce povrchným pohľadom nás dospelákov.“

Obrovský Kästnerov prínos v literatúre pre deti znamenite vystihol Miloš Ferko v recenzii jeho legendárneho románu detskej literatúry s názvom „Emil a detektívi“ pri jeho slovenskom vydaní roku 2013 vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov, keď do Literárneho týždenníka napísal: „Aj vďaka humanizujúco-voľnomyšlienkarskej filozofii protirečiacej konštruktom nacizmu i komunizmu Kästner ako jeden z prvých autorov napísal deťom o deťoch, o takých, aké naozaj sú, bez ohľadu na želania a príkazy dospelých. Získal si srdcia čitateľov bezprostrednosťou a súbežne svojimi dielami razil cestu k uplatňovaniu detsky svojbytného pohľadu na svet.“