Aj keď v týchto dňoch máme vyše hlavy iných starostí, predsa len na matičnej pôde je užitočné pripomenúť si tohtoročné výkony mladej či vlastne už strednej generácie. Medzi ne patria pod­netné podujatia k výročiam osob­ností matičných a jedným dychom slovenských, medzi nimi Vladi­míra Mináča. Návraty k sloven­ským dejinám bývajú užitočné.

Hoci voľby toho zmenili dosť, nezmenili nič na nevyhnutnosti zaoberať sa našimi dejinami. Nie sme v tomto čase vojen a kríz, zdrojov každodenného nepokoja a neistoty, v úsilí pomenovať situáciu, v ktorej žijeme sami. V nemeckom Lipsku sa po prvý raz od roka 2018 konali kongre­sové Historické dni. Úvod patril prezidentovi, bola to spolovice omša, spolovice úvaha o krízach súčasnosti a potrebe historickej vedy. Podujatie sa uskutočnilo v onom lipskom protestantskom chráme, kde sa schádzali ľudia, čo podnietili zmeny v roku 1989 - kolíske mierovej revolúcie obča­nov vtedajšej NDR - východného

Nemecka. Konalo sa pod mottom Krehké fakty. O časoch, v kto­rých obrana rozumu, objasňova­nia, vedy je naliehavo dôležitejšia než kedykoľvek predtým. Lebo okrem iného čelíme aj prekru­covaniu výkladu reality, v ktorej

žijeme. Panoráma tohto úsilia sto­viek vedcov v desiatkach sekcií počas masového kongresu v Lip­sku, prvého celonemeckého od roka 2018, stojí pre nás aspoň za zmienku.

Problémy nemeckých histo­rikov a nemeckej historickej vedy sú, samozrejme, ich problémami. Pre nás je však dôležité sa o tom aspoň zmieniť. Aby bolo zrejmé, že zaoberať sa dejinami je práve také dôležité, ak nie dôležitejšie ako politika či ekonomika alebo veda. Krehké fakty, prekrucovanie

pohľadu na realitu, v ktorej žijeme, výzva dôležitosti slobody vedec­kého bádania pre demokraciu. Ako inak výstižnejšie nazvať naliehanie dnešných dní nielen v nemeckom, ale aj v našom prostredí. Nedávno vo výnimočnej eseji o našich deji­

nách na to poukázal napríklad prof. Martin Homza v snahe pripome­núť vedecký zápas proti „hlbo­kému historickému bezvedomiu“ Slovákov.

Nemecké historické dni, konané symbolicky v chráme spo­jenom s politickým prelomom v roku 1989, pripomíname výlučne preto, aby bolo zrejmé, aký vý­znam má zaoberať sa dejinami. Aké je to nevyhnutné. Bez toho sa spoločnosť a demokratické zria­denie nezaobíde. Je to prirodzená súčasť potrieb spoločnosti.

Tohtoročné matičné podujatia, v ktorých sa hovorilo o Vladimírovi Mináčovi, nám pripomenuli, že od prvopočiatku zlomu v roku 1989 sa viedol zápas proti „baťkizmu“. Podstatné bolo vygumovať ho. Z pamäti nevymizla televízna relá­

cia, v ktorej bol Mináč vystavený nečakanému nainscenovanému pokusu dehonestovať ho. A tak na úsvite nových čias sa k tomu pri­dala martinská noša útokov. Išlo o to, odsunúť nabok dúchanie do pahrieb slovenských dejín, nechať Mináča v košeli zo žihľavy bokom, nepripustiť, že má so svojím úsilím o výklad slovenských dejín ešte nejakú možnosť v nových časoch.

Z hľadiska troch uplynulých desaťročí je to všetko epizóda. Podstatné však je, že už vtedy išlo nielen o vyradenie Mináča, ale najmä o vyzmizíkovanie snahy vykladať slovenské dejiny. Ich pra­meňov, tak jazyka, ako aj politiky či žurnalistiky, teda 19. storočia, ako povedal baťko, sme sa ešte mohli priam dotýkať. Mladík, ktorý chcel znivočiť pred kamerami Mináča, je dnes v Berlíne v nadácii zaoberajúcej sa zahraničnou poli­tikou. Veľmi by som sa čudoval, keby nebol medzi tými, čo pod­porovali cestu súčasných nemec­kých sociálnych demokratov na bratislavské stretnutie s Pellegrinim. Lebo tak ako v novem­bri 1989 aj teraz sa vedie aj zo zahraničia podporovaný zápas o to, kto a ako bude mať vplyv na Slovensku. Vplyv na spolo­čenské vedomie, kto bude formo­vať názory, tie správne názory. Epizóda s televíznou reláciou, v ktorej akoby išlo o detronizáciu Mináča, pripomína len to, že odvtedy dodnes sa vedie zápas o slovenské dejiny. A ak pripomí­name nemecké Historické dni, je to len preto, aby bolo zrejmé, aké dôležité je úsilie zaoberať sa deji­nami, aby nedochádzalo k prekrú­caniu názorov na realitu, v ktorej v dnešnom svete žijeme.