Nedávno som vyhľadával publikačné údaje k storočnici najvýznamnejšieho odborníka na stredovek Richarda Marsinu a narazil som na upozornenie, že už od minulého desaťročia sa nerobí bibliografia, súpis diel s tematikou slovenské dejiny. Ohromilo ma to, internet ma v tomto odkazoval na pracovisko slovenskej akadémie s veľkým S. Neviem, mám dať v tomto prípade slovo slovenská malým písmom do úvodzoviek?

Rôznorodý spor o slovenské dejiny prebieha neustále a všade. A je to významný spor. Ukazuje práve v tomto čase, nielen aké sme mali dejiny, ale najmä to, ako sa vo víre dejín správali politickí aktéri, ako vedeli obstáť v krízach, kde išlo o všetko. V SNN sa autori usilujú zaľudniť dejiny. Tento rok matičné periodikum napríklad pripomenulo neprávom zabúdaného kedysi najznámejšieho Slováka Vladimíra L. Hurbana, vnuka Jozefa M. Hurbana a jediného syna Svetozára Hurbana Vajanského. Významné 140. výročie narodenia osobnosti, ktorá okrem iného je ústredným slovenským spoluzakladateľom a signatárom Deklarácie OSN, nie je len pripomenutie zabúdaného velikána, ale aj zvýraznenie podielu matičiara Ivana Kučmu v dlhom spore o Hurbana III. SNN o tom písali už pred desaťročím v čísle 25 v roku 2013 - išlo o spor priamo s riaditeľom Historického ústavu SAV. Bola to bomba skrytá v Kučmovej štúdii v matičnom periodiku pod názvom Slovák Vladimír Ladislav Hurban pri vzniku Organizácie Spojených národov vo svetle Archívu štátneho departementu (teda ministerstva zahraničných vecí) USA.

Až po dlhom čase, v roku 2019, korunoval vytrvalý I. Kučma vyvrcholenie sporu dôslednou 250-stranovou štúdiou Hurban III. Medzi Stalinom a Rooseveltom. Vyšla vďaka Vydavateľstvu Spolku slovenských spisovateľov. Kniha o tomto svetovo najznámejšom a zároveň najzabúdanejšom Slovákovi sa začína vetou: Táto kniha vyšla bez finančnej podpory mesta Martin. V roku 2013, keď sa spor začal, nebola po Hurbanovi v meste Martin pomenovaná ani jedna ulica.

Ja som sa k téme pred rokmi dostal ako slepé kura k zrnu - pátral som, kto bol prvým veľvyslancom prijatým prezidentom USA v Bielom dome - bol to v roku 1943 V. L. Hurban. Vtedy som ešte netušil, že I. Kučma ho výstižne zaradí tohto tlmiča prehnaného benešovského čecho-slovakizmu - do rodovej tradície ako Hurbana III.

Ale zaľudňovanie dejín nám demonštruje napríklad aj Záhorácka knižnica - organizuje prehľad najnovších kníh týkajúcich sa tejto oblasti, je ich vyše dvadsať a rozširujú nám obzor. Medzi nimi aj jedna z plejády publikácií pracovitého Miroslava Pekníka. Vyšla s vročením 2023 o doteraz zabúdanom slovenskom dejateľovi prelomu 19. a 20. storočia lekárovi Pavlovi Blahovi. Je to svedectvo, že mu nešlo o politickú kariéru, ale o duchovné a materiálne pozdvihnutie slovenského národa. Blaho ukazoval, ako aj v zložitých podmienkach možno pozitívne formovať slovenskú politiku.

Dôsledne faktografické

a v mnohom objavné je aj formovanie povedomia o Záhorí časopisom rovnakého mena. Tento rok už v 32. ročníku. S časopisom nerozlučne spätá Viera Drahošová hovorí, že spája ľudí so záujmom o Záhorie, jeho minulosť, tradície, kultúrne dianie a výsledky najväčšej a najstaršej fondovej inštitúcie - Záhorského múzea, ktorého je časopis stálou súčasťou. Najnovšie uverejnil vecný rozbor o španielskej chrípke 1918 - 1920 v Zohore či priblížil monografiu Rodina v ľudovej kultúre Záhoria.

Ja som si vybral z opôr časopisu zvučné meno - literárnu vedkyňu a poetku prof. Evu Fordinálovú. Záhorácka väzba, spoločné rodisko Borský Mikuláš, sa týka aj jej diel o Jánovi Hollom v slovenskom národno-kultúrnom povedomí. Práve prof. Fordinálová prelomovo zverejňovala fakt, že pri štúrovskej vychádzke na Devín si jej aktéri dávali mená, ktoré všetky možno nájsť v Hollého v bernolákovskej slovenčine napísanom Svätoplukovi. Toto štúrovsko-bernolákovské prepojenie je významné a veľavravné v slovenských dejinách. Treba ho pripomínať. Nie je to len spor o slovenské a matičné zástavy na Devíne, je to spor o dejiny.