Pri spojení strán Hlas a Dobrá voľba sa objavilo aj meno známeho ústavného právnika, ktorý podľa nie tak dávno medializovaných informácií patrí do kategórie ideový spolupracovník rozviedky. Je to ten istý človek, ktorého prezident Václav Havel bez problémov vymenoval za sudcu Ústavného súdu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky na sklonku jej existencie.

Bez zaujímavosti nie je ani jeho pôsobenie v politickej strane Most-Híd, ktorá sa profilovala ako dôsledný stúpenec nášho členstva v transatlantických bezpečnostných štruktúrach, riadených z USA, a zároveň ako horlivý zástanca sankcií proti súčasnému Rusku.

Práve vzhľadom na spomínanú kategóriu ideový spolupracovník rozviedky sa vynára legitímna otázka, či určitá časť slovenskej spoločnosti nenávidí Rusko, pretože miluje Sovietsky zväz. Aby sme rozptýlili neurčitú hmlovinu nekompetentných mediálnych dohadov a prázdnych politických fráz, pozrime sa, čo o ideovom spolupracovníkovi hovoria smernice československej rozviedky.

Podľa spomínaného dokumentu bol ideový spolupracovník československý občan, politicky vyspelý a úplne oddaný socialistickému zriadeniu, získaný pre tajnú a pravidelnú spoluprácu s rozviedkou v zahraničí, ale mohol spolupracovať aj na území ČSSR pri rozpracovávaní cudzineckých báz.

Členstvo v Komunistickej strane Československa bolo odporúčajúcou okolnosťou pre získanie za ideového spolupracovníka. Nebolo však dovolené získavať za ideových spolupracovníkov funkcionárov a pracovníkov straníckych orgánov. Podľa štatútu rozviedky sa ideoví spolupracovníci získavali najmä na ministerstvách zahraničných vecí a zahraničného obchodu, v podnikoch zahraničného obchodu, zastupiteľských úradoch, Československej tlačovej kancelárii a podobne, ako aj spomedzi expertov z rozličných odvetví, ktorí vycestovávali do zahraničia.

Získavanie ideových spolupracovníkov sa uskutočňovalo výlučne na dobrovoľnom a ideologickom podklade. Vyžadoval sa písomný sľub zaväzujúci k spolupráci s československou rozviedkou. V prípade, že kandidát spoluprácu odmietol, pracovník rozviedky si vyžiadal písomný sľub mlčanlivosti vlastnoručne podpísaný kandidátom verbovania.

Náplň práce ideových spolupracovníkov závisela od ich možností, schopností a stupňa pripravenosti a pohybovala sa od podávania informácií o prostredí a objektoch cez typovanie a odovzdávanie zaujímavých kontaktov až po praktickú prácu kádrových rozviedčíkov, vrátane verbovania nových spolupracovníkov.

Ideoví spolupracovníci sa aktívne využívali aj pri obrane našich zastupiteľských úradov a krajanskej bázy v zahraničí.

Zvlášť úspešní ideoví spolupracovníci tvorili základňu na dopĺňanie kádrových príslušníkov rozviedky.

Pracovníci rozviedky v zahraničí udržiavali s ideovými spolupracovníkmi priamy osobný styk, ktorý konšpirovali podľa podmienok legalizácie rozviedky, funkcie ideového spolupracovníka a vzhľadom na špecifické podmienky agentúrneho prostredia.

S podsunutou agentúrou alebo agentúrou preverbovanou nepriateľom zostávala rozviedka v styku, aby ich prostredníctvom mohla šíriť dezinformácie.

Z citovaných a parafrázovaných ustanovení smerníc československej rozviedky pre operatívnu činnosť v zahraničí vyplýva, že pozícia ideového spolupracovníka bola vedomá a dobrovoľná.

Inteligentní čitatelia dozaista chápu, že spravodajské orgány socialistických krajín úzko spolupracovali nielen medzi sebou navzájom, ale najmä s výzvednými inštitúciami geopolitického hegemóna, teda Výborom štátnej bezpečnosti ZSSR – KGB a sovietskou vojenskou Hlavnou správou rozviedky – GRU.

Kariéra spomínaného ústavného právnika aj vzhľadom na jeho vymenovanie Václavom Havlom za federálneho ústavného sudcu v roku 1992 nevdojak potvrdzuje, že účasť tajných služieb na prevratných spoločenských zmenách na rozhraní posledných dekád 20. storočia nie je vôbec zanedbateľná a ešte dlho zostane mimoriadne citlivou otázkou národnej bezpečnosti. Svedčí o tom aj nedávne zvolenie českého prezidenta, ktorého sovietska KGB pripravovala na prácu v československej vojenskej rozviedke.

Konšpiračná prax znova dokazuje, že je dôležitejšia ako konšpiračné teórie, ktorých spochybňovanie sa stalo doménou denníka, ktorý je sám očividne jedným z propagandistických nástrojov informačnej vojny vedenej s cieľom psychologickej manipulácie verejnosti.