Politik slušnosti a nádeje
Je to už dvadsať rokov, keď siedmeho novembra 1992 na následky tragickej autonehody /na zlopovestnom 88.kilometri diaľnice Bratislava – Praha neďaleko Humpolca/ predčasne vo veku nedožitých 71 rokov zomrel Alexander Dubček, osobnosť známa doma a vo svete svojim úsilím o humanizáciu spoločenských vzťahov a charizmatický politik nádeje na lepší a spravodlivejší život. Životný príbeh Alexandra Dubčeka bol dynamický, protirečivý i dramatický tak ako aj samotné XX. storočie a doba v ktorej pôsobil. Alexander Dubček pochádzal zo skromných sociálnych pomerov ľudí fyzickej práce. Jeho rodičia ešte pred prvou svetovou vojnou a nezávisle na sebe odišli za prácou do USA ako tisíce ich súkmeňovcov. Bol to masový exodus vitálnych síl národa, ktorý bol v tom čase vystavený v bývalom Rakúsko – Uhorsku aj tvrdému národnostnému útlaku budapeštianskej vlády. Svojich rodičov Dubček charakterizoval ako socialistických rojkov, ktorí sa venovali spoločenskému životu a hľadali svoj ideál sociálne spravodlivej spoločnosti. Teda vizionárstvo a nádej sprevádzali Alexandra už od rannej mladosti a obrazne povedané nasával ich už s materským mliekom.

Rodný dom dvoch osobností slovenských dejín
Rodičia sa najprv aktivizovali v socialistickej strane a neskôr v slovenskej sekcii Komunistickej strany USA. Ale pomery ich neuspokojovali a tak po vzniku Československa sa s novou nádejou rozhodli aj so synom Júliusom pre návrat domov. Usadili sa v lete 1921 v rodisku Štefana Dubčeka v Uhrovci, tam sa im na jeseň /27.11.1921/ narodil syn Alexander. Zhodou okolností v dome, kde sa pred vyše sto rokmi narodil Ľudevít Štúr, zakladateľ spisovného jazyka a vedúceho osobnosť národného pohybu v rokoch 1848-49. Z tejto skutočnosti dvoch mužov, protestantov, príslušníkov evanjelickej cirkvi, sa neskoršie vytvorila zvláštna symbióza súzvuku úsilia týchto dvoch osobností moderných dejín Slovenska o jeho národné a sociálne povznesenie. Dubčekovci sa však v Uhrovci dlho nezdržali. V Československu sa začala hospodárska kríza, práce bolo stále menej. A tak podľahli agitátorovi medzinárodného družstva Interhelpo, ktoré organizovalo pomoc pri výstavbe nového Ruska. V roku 1925 odišli s jeho prvým transportom do strednej Ázie / dnes Biškek , vtedy Frunze v Kyrkyzstane/, neskoršie sa presťahovali do Nižného Novgorodu, kde Štefan Dubček využil svoje znalosti angličtiny pri výstavbe automobilky za pomoci amerických inžinierov.

Trinásť rokov stačilo
V ZSSR sa Dubčekovci zdržali 13 rokov, bola to prvá tvrdá životná univerzita mladého a dospievajúceho Alexandra. Práce bolo dosť, príroda krásna, ale s prejavmi kultu osobnosti sa zoznámil tiež. Psychóza strachu, podozrievania, vysídľovania Ukrajincov do nehostinných stepí, miznutie rodičov spolužiakov, premaľovávanie obrázkov v učebniciach, kde sa z hrdinov stáli z večera na ráno zločinci a agenti imperializmu – to všetko sa mu objasnilo až neskoršie, po návrate domov, do Československa. Pochybnosti však zostávali. Dubčekovci, ktorí sa na Východ poberali pôvodne natrvalo sa v roku 1938, v predvečer II. svetovej vojny, rozhodli neprijať sovietske občianstvo a vrátili sa domov. Stalin totiž žiadal, aby každý cudzinec, ktorý chce zostať v ZSSR, prijal sovietske občianstvo alebo odišiel, tyl mal zostať čistý.

Vyskúšali Východ i Západ
Dubčekovci vyskúšali tak Západ ako aj Východ, ale podľa hesla všade dobre, doma najlepšie sa vrátili späť. Po návrate sa usadili v Trenčíne a celá rodina sa zapojila do protifašistického odboja a sedemnásť ročný Alexander akosi prirodzene vstúpil do ilegálnej KSS, ktorá na jeho pracovisku, v závodoch v Dubnici nad Váhom, kde sa vyučil, organizovala odboj. Otec skončil v koncentračnom tábore Mauthausen, ale prežil, obaja synovia počas SNP narukovali do armády, Július padol, Alexander bol zranený. Vystrábila ho priateľka z detstva, Anna Borseková, s ktorou sa po skončení vojny zosobášil, založil rodinu a usadili sa v Trenčíne. Zdalo sa, že ich život bude taký ako ostatných, ale v roku 1949 prijal ponuku a stal sa profesionálnym politickým pracovníkom okresnej organizácie KSS. Alexander Dubček vstúpil do praktickej politiky pomerne neskoro, mal už 28 rokov. Patril k tej časti povojnovej generácie, ktorá sa nadchla – vrátane autora príspevku – myšlienkou socializmu. Pri rozdeľovaní sfér vplyvu koncom svetovej vojny v roku 1945 veľmoci zaradili Československo do sféry vplyvu ZSSR. Dubček teda vstúpil do politiky, keď sa jeho veľký sen začína realizovať vo forme stalinského modelu socializmu. Koordináty boli jednoznačne určené a on ich prijal. Ako vo svojich spomienkach uvádza „mal som len hmlisté predstavy, ako sa taký svet vybuduje a ako bude fungovať. Ale strana vyhlasovala, že to všetko vie. Veril som myšlienkam socializmu. Moja viera bola čistá a úprimná.

Dubčekov kyslík
Alexander Dubček pracoval v aparáte strany dve desaťročia, prešiel od okresu až po ústredie. Z tradície rodiny a prostredia komunít oneskorených slovenských utopistov v strednej Ázii si zachoval návyk a potrebu nepretržitej komunikácie s okolitým prostredím. Overoval si tak dopady politických rozhodnutí na verejnú mienku, poznával nálady tých, pre ktorých funkcie vykonával. Sociologické prieskumy sa vtedy ešte nerobili a tak toto bol „Dubčekov kyslík“, ktorý ho vracal do reality a nedovoľoval sa od nej odtrhnúť. Nepatril do garnitúry komunistov – boľševikov, neprešiel výchovou a pobytom v Kominterne, ale v realite kultu osobnosti. Patril k mladšej generácii budovateľov, ktorí chceli už aj vidieť výsledky, ale namiesto toho začínajú pociťovať rozdiely medzi zámermi, sľubmi a výsledkami. A tak rozčarovanie nenechalo na seba dlho čakať. Ibaže vyzrievanie k novým pohľadom, vyliečenie z detskej choroby rýchlej výstavby novej, sociálne spravodlivej spoločnosti bolo síce nevyhnutné, ale veľmi pomalé. Veď na druhej strane zmizla nezamestnanosť a „budovateľský pátos“ dlho zahmlieva rozhodnutie k potrebným nápravným krokom. Spolužiaci Zmenu vyvolali a urýchlili najmä dve skutočnosti: nezákonné súdne procesy a odhalenie kultu osobnosti J.V. Stalina. V roku 1956 bol XX. zjazd KSSZ s dnes známym, ale vtedy utajovaným prejavom N. S. Chruščova, ktorý vyvolal šok svojim tvrdým, ale reálnym pohľadom a odsúdením nezákonností éry Stalina/1924 – 1953/. Dubček práve v tomto období absolvoval Vysokú školu politickú v Moskve /1955-1958/. Vďaka znalosti ruštiny prežíval tieto udalosti bezprostredne so svojimi spolužiakmi a stotožňoval sa z ich kritickým pohľadom na Stalina. Spolu s ním absolvovali školu v tom čase aj J. Lenárt a M. Jakeš a hľa aké rozdielne postoja zaujímali v ďalších rokoch. Nezákonné procesy z obdobia kultu osobnosti zohrali v dejinách totalít sovietskeho typu výnimočnú rolu tak pri vzniku ako aj pri zániku. Boli pôrodnou babicou systému i jeho hrobárom. Prostredníctvom nezákonných súdnych procesov komunistické strany kriminalizovali a odstraňovali iné politické strany a ich predstaviteľov, ktorí im prekážali pri uchopení moci. Rozširovali atmosféru strachu v ktorej sa im ľahšie vládlo, zakrývali ním vlastné neodborné zásahy do riadenia spoločnosti, potláčali kritické hlasy a kritikov vo vlastných radoch už v zárodku. A v neposlednom rade dosadzovali do riadiacich štruktúr kádre jednoznačne poslušné Kremľu.

Základ budovy Matice slovenskej na Hostihore
Alexander Dubček bol jedným z iniciátorov rehabilitácií, bol členom ich komisií a výrazne sa zaslúžil o rehabilitáciu tzv. slovenského buržoázneho nacionalizmu a jeho predstaviteľov – L. Novemeský, G. Husák a i. Táto kauza celé roky umŕtvovala autentický politický život na Slovensku. To sa už ale Dubček dostával nielen do najvyšších funkcií / tajomník ÚV KSČ pre priemysel v Prahe/, ale aj do sporov s A. Novotným, neobľúbeným šéfom strany, s veľkou averziou voči Slovákom. Dubček od roku 1963 bol prvým tajomníkom ÚV KSS na Slovensku. V novej funkcii nahradzoval Karola Bacílka a jeho garnitúru, ktorí boli spojení z nezákonnosťami minulého obdobia, v päťdesiatych rokoch, v čase procesov, bol K. Bacílek ministrom národnej bezpečnosti ČSR v hodnosti generála. V novej funkcii Dubček utváral priestor pre demokraciu a liberálnejšie pomery na Slovensku, žiadal viac investícií na Slovensko a vyššie kompetencie pre slovenské orgány. Predniesol sériu prejavov ktorými prispel k renesancii národného povedomia, napr. o Ľ. Štúrovi, o Matici slovenskej a iné. Za jeho účasti v roku 1963 položili v Martine základný kameň novej budovy Matice slovenskej na Hostihore. Šesťdesiate roky minulého, dvadsiateho storočia zvykneme nazývať „zlaté šesťdesiate“. Dochádzalo k rozvoju kultúry, školstva a vedy v širšom slova zmysle. Metódy direktívneho straníckeho riadenia sa dostávali do rozporu s požiadavkami spoločnosti, ktorá sa derie von z kruniera dogmatizmu. Antonín Novotný – šéf strany a prezident - obviňuje Dubčeka, že nedrží Slovensko pevne v rukách. Dubček nadväzuje kontakty s vedeckou sférou, konzultuje s vedcami, získava si ich dôveru. Na jar 1967 konštatuje verejne: triedny boj stráca svoje funkcie, staré poučky strácajú platnosť, odmieta výhovorky, že naše nedostatky sú výsledkom pôsobenia nepriateľských, imperialistických síl a ich agentov.

Nikto pred Dubčekom tak nehovoril
Vedecko – technická revolúcia podľa Dubčeka vyžaduje, aby každý občan mohol prejaviť svoje schopnosti. Vyžaduje to nová sociálna skladba spoločnosti a štruktúra potrieb rôznorodých sociálnych zoskupení. Toto Dubčekovo vyhlásenie je útokom na základné tabu dovtedajšej politiky, keď represie a porušovanie ľudských práv sa odôvodňovali pôsobením triedneho nepriateľa. Dubček v máji 1967 priamo na najvyššom pléne vládnucej komunistickej strany na Slovensku formuluje svoje nové krédo: od triedneho princípu a výsad k všeľudskému kritériu. Od diktatúry proletariátu k všeľudovému socialistickému štátu – aj to bol základ toho, z čoho vznikol pojem socializmus s ľudskou tvárou. V celej sovietskej zóne do tohto vyhlásenia A. Dubčeka a ani po ňom nikto takto jednoznačne neodmietol triedny princíp a nenahradil ho pre praktickú politiku princípom humanistickým, všeľudským.