Svet je bez Kaddáfiho lepši - povedal 27. 10. pre agentúru SITA, poslanec NR a predseda zahraničného parlamentného výboru František Šebej, na adresu komentátorov, ktorý sa pohoršovali nad strašnou smrťou starého plukovníka, ktorého rozvášnený dav zakrvaveného a zraneného vláčil po uliciach rodného mesta. Dodal k tomu ešte, že Je to v poriadku, ak ho zabili.Čo iné sa dalo očakávať od povstalcov, z ktorých časť patrí k štruktúram AL-Kajdy a ktorí chodia do Iraku vraždiť civilov ako "Džihádisti"? Dalo sa od tej ťažko opísateľnej zostavy očakávať, že to budú humanisti a demokrati? Nie, nedalo sa od týchto ľudí očakávať zmilovanie, no napriek tomu, že Kaddáfi vládol desať ročia v Lýbii tvrdou rukou a má na svedomí pravde podobne aj veľa ľudských životov, dávam za pravdu komentátorom, ktorým sa pri pozeraní na verejné lynčovanie dvíhal žalúdok a ktorým naskakovala na tele husia koža. Žiaden civilizovaný človek by nemal považovať za normalné, ak budeme jeden zločin vytĺkať iným zločinom. Toto lynčovanie bolo odporné a nemyslím si, že svet bude lepší, ak Kaddáfiho nahradí iný diktátor s podobnými maniermi. Nakoniec, ani pán Šebej nemá celkom jasné ako sa bude situácia v Lýbii ďalej vyvíjať.

Škoda však, že keď sa Kaddáfi schádzal s najvýznamnejšími svetovými politikmi, keď mu mnohí aj nadbiehali, fotografovali sa s ním, potriasali si rukami a usmievali sa na seba, vtedy nepovedal, že by bolo dobré ho zabiť. Až teraz pociťuje uspokojenie nad jeho smrťou. Strašná smrť tohoto diktátora však spôsobila nielen Lýbii a jej novým vládcom, ale aj celému svetu, ktorý na Lýbiu zaútočil, jednu veľmi veľkú nepríjemnosť. Z Kaddáfiho sa stal mýtus, zrodila sa legenda. V čase, keď vystavovali v akejsi chladiarni zmasakrované telo bývalého lídra najbohatšej a najprosperujúcejšej africkej krajiny, zazvonil v jednej sýrskej televízii telefón a ozval sa Kaddáfiho hlas - Som v poriadku, som na takom mieste, kde ma už nikto na svete nevypátra. Som vo vašich srdciach, oznámil svojmu národu, pravdepodobne v predtuche blížiacej sa smrti. Podobný text vraj obsahuje aj jeho Testament. Takto sa rodí mýtus a takto vzniká legenda. O Kaddáfim sa pred jeho koncom písalo, že podporuje terorizmus, že má zlatú pištoľu, ženskú ochranku a pod, no svet akosi nezaujímalo, čo je to vlastne tá jeho "Džahamíria", o čom to vlastne píše vo svojej "Zelenej knihe". Zrazu však musíme tomuto starému plukovníkovi priznať, že on svoju revolúciu a svoju krajinu neopustil, aj keď sa mohol zachrániť a v blahobyte dožiť do konca svojho života. Dostal viacero ponúk, no napriek tomu vzdoroval proti celému svetu, aj keď dobre vedel, že nemôže zvíťaziť.

Opona spadla a ľudia ktorí túto drámu sledovali si nadlho zapamätajú jej koniec. Je isté, že znervóznel nejeden vládca vo svete, ktorý má povesť diktátora. Je to však aj príležitosť pre nás, aby sme si lepšie všímali vlastnosti naších lídrov a častejšie sa ich pýtali prečo sa dali na politiku. Kaddáfi odišiel do histórie a stal sa už mýtom a legendou. Dlho trvalo, než bol zlynčovaný rozvášneným davom, no oveľa dlhšie potrvá, než bude táto legenda z histórie vymazaná. Legenda sa totiž nedá len tak zahrabať niekde do piesku. Vymyslel si skutočne veľmi dobrú skrýšu, v ktorej ho už nevypátra žiaden povstalec, ani žiadna spravodajská služba. Už teraz, ako som sa dozvedel z Internetu, sa objavili v rozbombardovanom Tripolise nápisy - "Kaddáfi žije". O ňom i o Lýbii sa toho ešte veľa dozvieme.