Keď Solženicyna eskortovali zo Sovietskeho zväzu na Západ, konečne sa objavil vo vysnívanom svete slobody a demokracie. Než sa však ako tak usadil, precestoval Švajčiarsko, Nemecko, Taliansko, Franciu, Veľkú Britániu, Kanadu, a všade tam si preveroval podmienky, ktoré by vyhovovali jeho predstavám o ďalšom živote. Nakoniec sa usadil v Spojených štátoch a dal si tam postaviť pre seba a svojich najbližších veľký rodinný dom, po akom vždy túžil. Zrazu však zistil, že ten západný spôsob života nie je až taký úžasný, ako bol rôznymi kanálmi propagovaný v socialistických krajinách a že nepravdivé sú aj chýry o amerických "zlatých ručičkách". Vo svojej "Autografii 2", na strane 178 doslova píše, že za tak odvedenú prácu by sa v Rusku každý hanbil...slobodní robotníci sa vraj chovali ako najlenivejší muklovia, večne mali na všetko čas, ignorovali začiatok pracovnej doby, robili si prestávky kedy sa im zažiadalo, pracovali fušersky a keď niečo pokazili, dali si to ešte raz zaplatiť. Zanechávali po sebe na čistom mieste špinu, za nič na svete by neurobili po sebe poriadok, bolo by to pod úroveň ich kvalifikácie. Takto opísal svojich nových spoluobčanov človek, ktorý priam fanatický nenávidel všetko a všetkých, čo sa zaplietli so sovietskym režimom. Na tie jeho americké "Zlaté ručičky" si však spomínam dosť často, pretože dosť často mi ich aj kde čo pripomína. Škoda, že Veľký Solženicyn sa už nikdy nedozvie o "zlatých ručičkách" mojich spoluobčanov, o ktorých chýr už hranice prekračuje a dokonca sa vraj až nebies dotýka. Určite by sa o nich zmienil vo svojej tvorbe. Veď práve za takýmito "pracantmi" sa oplatí do našej krajiny pricestovať investorom až z ďalekej cudziny. Veď si len spomeňme na "zlaté padáky", odmeny a odstupné na železnici, u vodárov, o teplárňach už ani nehovorím, na pošte, odmeny starostov... koľko pracovného hrdinstva sa musí skrývať za výsledkami ich práce a za odmenami, ktoré sme im priznali. Koľko len potu museli zo seba títo ľudia vypotiť, koľko nadšenia a obetavosti zo seba vydať, než si zaslúžili tieto peniažky.

Zrodili sa nám však ďalší hrdinovia práce a pribúda ich na Slovensku takmer ako malých detí v pôrodniciach. Koncom roka sa k ním štedro a gavaliersky na ministerstve obrany zachoval pán Galko priznaním odmien vo výške aj 3 či 4 tisíc eur. Len on vie, koľko slávnych bitiek títo jeho vojaci vybojovali, zistil to už po pol roku svojho ministrovania. To len my nič nevieme o ich víťazstvách. Netrvalo dlho po zverejnení týchto údajov a už tu máme ďalšie informácie z Pravdy 5. augusta, o štedrosti našich ministrov, ktorí svojim najbližším spolupracovníkom rozdali na odmenách už za prvý polrok v tomto roku, viac ako 2,7 milióna eur. Minister životného prostredia József Nagy priznal napr. svojim dvom podriadeným po 6800 eur na odmenách. Tisícové odmeny však lietali aj na iných ministerstvách v čase, keď ľudia, aby nehladovali, čakajú netrpezlivo na prídel cestovín a múky. Aj voči ním je, ako vidno, tento štát štedrý.
Na papier sa mi v tejto súvislosti tlačí aj iný príklad pracovného hrdinstva. Je síce už zo starých čias, no tiež mal veľký ohlas medzi ľuďmi a jeho sláva tiež prekročila hranice. Bolo to v 35-roku minulého storočia, keď sovietsky baník Stachanov vytvoril rekord pri dolovaní uhlia. Celý svet sa o tom dozvedel a z tohto mužíka sa stala legenda. Bolo cťou sa s ním stretávať na všelijakých slávnostiach a zhromaždeniach, kam potom chodieval a rozprával o svojich pracovných výkonoch. Pomenovali po ňom ulice, námestia , šachty...u nás mal tiež svojich následníkov a fotografie "úderníkov" zdobili celé desaťročia nástenky vo všetkých fabrikách. Títo ľudia chodievali tiež medzi nás a rozprávali nám pri každej príležitosti o svojom pracovnom hrdinstve. Ak nevedeli dobre rozprávať, povedal to za nich niekto iný. Škoda, že tí naši dnešní, novodobí hrdinovia práce už medzi nás nechodia a nerozprávajú nám o svojich hrdinstvách, obetavosti, šikovnosti a vynaliezavosti. Mohli by nám porozprávať o tom, ako sa dopracovali k týmto svojim...peniažkom. Poučili by nás, aby sme ich mohli nasledovať, aby sme si tiež trocha prilepšili. Oni však skromne mlčia, keď sa hovorí o ich dobrých skutkoch a ich "zlatých ručičkách" , akoby si nepriali rozruch okolo seba. Pritom by sa však patrilo dopriať im aj trochu slávy...možno aj dajakú ulicu po nich pomenovať, sošku uliať...