Už v školách, ktoré sa zaoberali dejinami športu, nás učili o tom, že sme národ športový. Náš, slovenský športový dizajn, chvalabohu, žije aj dnes, mnohí tvrdia - bude žiť naveky! Možno aj tak, že príjmy z tipovacích zberní budú naďalej slúžiť bohatým jedincom, a podaktorí, ovenčení politickou slávou, nás budú naďalej presviedčať, ako skala malátnej telesnej výchovy v našom školskom systéme puká, ako sa telesnú výchovu a šport snažili a snažia ponovembrové vlády úžasne podporovať. Dub sa láme, a Slovenská republika žne na medzinárodnom športovom poli svetom cenené úspechy. Existujeme a budeme existovať medzi najlepšími svetovými športovými zoskupeniami. Tvrdili a iste aj budú tvrdiť úpenlivo, vytrvalo a vzdorovité mnohí páni z kabinetov súčasných slovenských politických strán či vládnych zoskupení hlavne pred voľbami. A my, mnohí, to opakujeme. Píšeme o tom, hovoríme, publikujeme. Možno niekedy zo vzdoru, slovenského zvyku, hádam dakedy aj z bolesti či z dôvodu bezradnosti. Svojou existenciou v súčasnom veľkom biznise svetového športu však dokazujeme, že sme. Je to pravda. Existujeme pre existenciu.

To preto, lebo ako je všeobecne a dávno známe - nemáme svoje dejiny. Pekne to napísal vo svojej knihe: Odkiaľ a kam , Slováci? spisovateľ Vladimír Mináč. Esejami tejto knihy putuje dejinami, i tými súčasnými a pôsobivou formou, ale aj filozofickou hĺbavosťou umožňuje preklenúť a v otvorený celok spojiť rôznorodosť i neúplnosť dejov utvárajúcich životnosť a individuálnosť národa. Kto sa desaťročia angažované pohybuje v športe, zanietene sa zoznamuje s jeho pozitívami, kto pozná vlásočnice úspechov najlepších, bez zaváhania skonštatuje, že pre úspešné národné tímy a jednotlivcov, vo svete úspešných národov je história tým, čím je svedomie pre človeka. V tej istej knižke ten istý Vladimír Mináč, exponovaný a exkluzívny, najmä však programotvorný a koncepčný autor cituje Ľudovítom Štúrom povedané a Hurbanom zoštylizované: „Človek bez svedomia je koža biedna, daromná., národ bez vedomostí o sebe a predkoch svojich je hromádka koží otrockých". Svedomie sa tu používa v širšom význame, ako sa zvyčajne používa dnes: ako sebapovedomie, vedomnosti o sebe.

Hromádkou koží otrockých je aj dnešný slovenský šport a v úvode spomínaná telesná výchova v súčasnom školskom systéme. Kým za čias Hurbana boli dejiny skutočne v strede národného vesmíru a okolo nich sa krútilo všetko: filozofia, politika, literatúra., dnes sa stali aj dejiny športu hlavne u nás a hlavne športu na svetovom športovom fóre toho úspešného, politickou potrebou. V mnohých prípadoch vhodným nástrojom pre politické zoskupenia. Hlavne politické strany a ich tribúni v predvolebných sľuboch šermujú a sľubujú čo všetko urobia pre zdravie národa, akým kľúčom budú otvárať dvere úspešnej národnej reprezentácii a športovým talentom v nej, akou bezpodmienečnou podmienkou bude zapájanie talentovaných detí hlavne z chudobných rodín do športového života, ako budú oceňovať, podporovať kvalitných pedagógov a trénerov, lekárov či fyzioterapeutov v práci s nimi. Pozrime sa na niektoré často pertraktované oblasti, ktoré vníma spoločnosť skôr prostredníctvom omieľaných fráz, než skutočných prínosov pre radového občana, športový talent zvlášť. Položme si niekoľko priamočiarych otázok a uvažujme nad odpoveďami: Ako si, história športu, nás Slovákov, približovaná najmladším športovým adeptom na základných školách v Slovenskej republike? Ako si približovaná na školách stredných? A čo vysokoškoláci? Hlavne tí, ktorí sa neskôr postavia pred katedry, žiakov a študentov? Hľadáme a nachádzame prostredníctvom našich, slovenských športových dejín právo na morálku? Dozvedáme sa z nich o starej športovej sláve, približujeme ju systémovo žiakom, alebo len zo starých polorozpadnutých písmen sem-tam útržkovité kujeme modernú politickú prax výhodnú pre samotnú politiku, ale nie bežného radového človeka?

Ak by sme s dejinami nášho športu, s dejinami športových osobností narábali citlivo, hlavne pravdivo a nič nezatajovali ani neprikrášľovali, mali by sme k dispozícii dejiny, ktoré by v oveľa väčšej miere citovali aj športoví historici iných krajín. Zaoberáme sa ňou, vôbec? Skúmame? Dávame systémovo miesto tým, ktorí si na mnohé pamätajú? Otvárame staré alarmy, truhly a truhlice? Čo z nich ide do spoločnosti a pre nielen športovú verejnosť? Kúdole prachu isto. Hľadáme? Nachádzame? Zdá sa, že vynachádzame nové. Zväčša so škodlivým prívlastkom pseudo! Veru, ľahšie je vynájsť ako vyskúmať, overiť, porovnať s už vyskúmaným a vedecky podloženým, od čoho sa odvíjajú úspešné športové systémy v zahraničí. A potom suchopádne konštatujeme:
- že šport sa stal v SR príveskom ministerstva školstva, kde sa trápia aj s inými problémami, ktoré nedokážu riešiť, šport a telesná výchova majú zlé postavenie v školskom systéme našej republiky a odráža sa to aj nekoncepčnej tvorbe súkromných i verejnoprávnych v médií,
- že médiá pôsobiace na území SR vytvárajú falošný obraz o športe, ba seriózne mienkotvorné médium v SR chýba,
- že neexistuje žiadna hĺbková a komplexná analýza stavu, potrieb, možností, financovania a pozitívneho vývoja športu v SR,
- že je slabé financovanie športu na školách, ale aj vo verejnom systéme a tie prostriedky, ktoré sú do športu dávané sú nedostatočne a neefektívne kontrolované a využívané pre rozvoj zdravšej populácie.
Z krvi a potu, utrpenia a práce sa rodila civilizácia na našom slovenskom kúsku zeme. Slovensko nielen športom, ale ani každodenným životom z pohľadu svetových dejín nestálo pevne Na zemi, ale vždy znovu vstávalo. Platí to aj o športe, telesnej výchove a našej politike zdravého národa. Vždy sme vstávali, iní (aj v neďalekom susedstve) systémovo stavali a stavajú športové chrámy, siene slávy nemajú umiestňované v pivničných priestoroch. Zostali sme azda, verní tradícii pohraničníkov jednej civilizácie, pešiakmi Európy? Čo všetko priniesla ľuďom našej vlasti vzburujúca poddanosť, príznačná vlastnosť nášho charakteru? A čo závisť? Vzájomné hašterenie? Nie, náhodou, aj na úseku športu chuť k násiliu. Súčasnosť ukazuje, že Jánošíkovo zbojstvo neskončilo v 18. storočí. Trvá v nás stále. Vieme dobre, všetci, že náš prínos do dejín sveta aj v oblasti športuje skromný. Nevolám po súcite s históriou veľkých lúpežníkov ani na úseku športu a telesnej výchovy. Len mi je smutno ak zopakujem verš: „Keď sa junač roztratí". Tá slovenská, talentovaná. Znova Mináčovsky napísané: Najtalentovanejší, najnadanejší a, teda kultúrnotvorní a športovotvorní členovia národného kolektívu sa stratili „na chlebovej postatí", v zúfalom súboji o holú existenciu. Tam sme došli a tam sa nachádzame s našou starostlivosťou o svoje zdravie ozdravie celého slovenského národa, tam sme dospeli so starostlivosťou o telesnú výchovu a šport. Prestali sme byť sami sebou. Ako by sme si privlastňovali históriu športu iných národov. Robíme športové plagiáty. V knihe „Malý atlas slovenského futbalového srdca", bývalý výborný futbalista VSS Košice, záložník, akého by nám aj dnes futbalový svet závidel - Andrej Daňko - okrem iného hovorí: „Cnosť a neresť, šťastie a bieda sú medzi národmi sveta rozdelené oveľa rovnomernejšie, než predpokladajú tí, ktorí nikdy nevytiahli päty z domu.Pochopil som, že Slovensko nie je pupkom sveta, ani privilégií. Asi preto sa tak rád vraciam do rodných Michaloviec. Vieš, precestuješ pol sveta, hľadáš, čo ti chýba, vrátiš sa domov, aby si to našiel."

Vône, farby, zvuky, výkony, súvislosti, hlavne však ľudia, tvorili dejiny nášho, slovenského športu. Prečo sa nimi zaoberáme povrchne? „Svet je veľký a má svoje hrdé - aj športom písané dejiny, ťažko písala sa o Tebe táto kniha dúhou pracovitosti, priamosti, chcenia sa jej obsah mihá život Tvoj ju najvýstižnejšie píše jediný!" Taký verš s ďalšími podobnými obsahuje kniha o kráľovnej nášho, slovenského športu, kniha o dvojnásobnej olympijskej víťazke - Elene Kaliskej. Slzy zlata z divokej vody sú však aj slzami nad tým, že z pohľadu slovenského športu nemáme okrem krásnych medailí a vo svete uznávaných jednotlivcov spoločného ducha, ktorý obsahuje presvedčenie a tým aj reálne konanie: to je naša hrdosť, to je naša cesta, náš zmysel, náš osud. Chýba nám hrdosť, silné konštatovanie: to sú naše dejiny, to je náš príspevok už z minulosti k jednote športového sveta, fair-play súpereniu. A cesta k jednote sveta vedie len cez potvrdenie osobitosti. „Nie je to cesta výbojov zbraní, je to cesta výbojov ducha" do tretice si v tomto článku dovoľujem citovať Vladimíra Mináča. „Prekonávanie národných obmedzení sa môže uskutočniť len prehlbovaním národného povedomia, nie jeho potláčaním". Takto to povedal ďalší významný spisovateľ - Dostojevskij. Čo tak, na naše, slovenské pomery dodať: história slovenského národa, zmysel nás Slovákov, ale aj iných národov, nie je len v našej (ich) existencii a pohybe. Je aj v súvzťažnosti, kde hrá športové fair-play zápolenie úžasnú dominanciu v zápase o zdravú civilizáciu. Preto, kto sa macošsky správa k telesnej výchove a športu, kto je iba pseudošportovým realizátorom pre šport potrebného, je prinajmenšom zlým, chorým ohnivkom humánnej civilizácie. Taký človek, aj taký politik, zbytočne dúcha do slovenskej športovej pahreby, lebo skôr hasí, než rozdúchava spoločenské dobro prostredníctvom telesnej výchovy a športu.