Práve som dočítal pamäti Ruskej šľachtičnej Anny Vyrubovovej (Tanejevová) a na chvíľu som sa preniesol do obdobia, v ktorom táto dáma žila v blízkosti cárskej rodiny a bola blízkou priateľkou cárovnej Anny Fiodorovnej. Spomína však nielen na šťastné chvíle v predrevolučnom Rusku, ale aj na utrpenie a ponižovanie v Kerenského väzeniach, keď bola v období Dočasnej vlády zatknutá a väznená v tých naj horších podmienkach. Denne musela znášať oplzlosti a surovosti opitých strážcov a denne ďakovala Pánu Bohu, že ju toľko krát zachránil pred zlynčovaním opitými vojakmi, priamo vo väznici alebo počas prevozov na iné miesta. Dožadoval sa toho aj sfanatizovaný a po krvi túžiaci dav ľudí, večne pripravení na takéto krvavé divadlo. Absolvovala desiatky výsluchov, ktorých cieľom bolo zdiskreditovať cársku rodinu, ktorá bola po abdikácii cára Nikolaja II tiež izolovaná, neskôr už boľševikmi väznená a popravená. Vyšetrovatelia sa snažili vykonštruovať dôkazy, že cárovná je Nemeckou špiónkou a keď sa im to nepodarilo, chceli ju predhodiť verejnosti, ako milenku pologramotného mužíka a mnícha Rasputina. Jej dvorná dáma Vyrubovová však nezradila svoju priateľku a cárovnú a aj v prípadoch ohrozenia na živote, odmietla krivo vypovedať a vypovedať v jej neprospech. Odolala utrpeniu i vábivým ponukám a ostala verná až do smrti priateľstvu s cárovnou. Zaujímavo však opísala život Ruskej aristokracie počas vojny, hlavne však v rokoch 1914-16, keď ruskí národ prinášal obete nielen na bojisku, ale zomieral od mrazu a hladu po celom Rusku. V tých najťažších chvíľach pre Rusko, aristokracia ktorá mala byť oporou Cára, najviac intrigovala, všelijako sa obohacovala a utrácala obrovské sumy peňazí na flámoch a hostinách. V tých najťažších chvíľach opúšťali svojho cára a zaujímal ich iba vlastný prospech. Takto sa zachovala elita, ktorá mala byť podľa Vyrubovovej oporou monarchie. Aj vďaka tomu monarchia padla, vlády sa ujal Kerenskij a po ňom Lenin. Dalo by sa povyberať ešte všeličo zaujímavé z tohto obdobia, no nie je to cieľom môjho uvažovania. Nestal sa zo mňa monarchista, no nedá sa nepovšimnúť si správanie, intrigy a zradu tých ľudí, ktorí mali riadiť chod štátu a ktorí najviac ťažili z monarchie. Čosi mi to pripomína a jednotlivé postavy kniežat, generálov a ministrov, by som si dokázal celkom zreteľne predstaviť aj ako mužov vo viazankách a v drahých limuzínach, ktorí dnes riadia alebo už riadili chod nášho štátu.

...Ubehlo už veľa rokov, čo Vyrubovová napísala svoje pamäti. Je to už história ktorá zapadá prachom, no ľudia akoby sa nezmenili a ľudia v politike sú toho najlepším dôkazom. Len si spomeňme koľkí z nich už od novembra 1989 zmenili kvôli svojej hrabivosti, ktorú premenovali na akési nepolapiteľné vedomie a svedomie, postoje voči svojej vláde, alebo svojej strane. Stačilo, aby sa objavil mráčik na oblohe a už v obavách o svoje pozície v spoločenskom a politickom živote, začali prebiehať alebo nadbiehať iným stranám alebo vplyvným osobám, od ktorých sa im mohlo dostať viac istoty a bezpečia. Až tak sa to rozmohlo, že ak necháte dnes niekoho v "Brinde" , ak v najhoršom opustíte svoju stranu, priateľa alebo predsedu, nepovažuje sa to za zradu, ale iba za zmenu postoja z dôvodov vedomia a svedomia. Zrada vlastne v tomto svete peňazí a kšeftov ani neexistuje. O takýchto "Uprkoch", zo svojej strany z ktorej vyťažili čo sa len dalo, by mohol veľa povedať napr. aj aj pán Mečiar, Slota... ale aj iní politici ktorí na vlastnej koži pocítili zmenu postojov svojich najbližších spolupracovníkov. Zaujímavé je však pozorovať takéto zmeny a "úprky" aj za hranicami nášho štátu. Ako húfne aj tí najbližší spolupracovníci a súkmeňovci, keď zavetrili nebezpečenstvo, začali opúšťať Miloševiča, Mubaraka, Kaddáfiho... v nádeji, že sa im prepečú ich hriechy, hoci toho najviac nahabali, keď tiež boli na výslní. To iba v románoch platí, že každý kto zradí svojho pána si zasluhuje opovrhnutie?