Priebeh a výsledky rokovania marcovej schôdze Národnej rady SR, ktorá sa skončila v apríli jasne potvrdili, že azda v žiadnej krajine s parlamentným systémom sa tak neimprovizuje a nehazarduje pri príprave a prijímaní tých najzávažnejších a pre fungovanie štátu najdôležitejších zákonov, ako práve na Slovensku. Aj tentoraz sme boli svedkami mnohých chýb pri predkladaní rôznych návrhov aj v procesoch samotného hlasovania o zákonoch, ktoré takmer určite bude potrebné novelizovať. Chorobou legislatívneho procesu je, že vládna koalícia sa napriek rôznym sľubom nedrží zaužívanej hierarchie a priorít dôležitosti. V jej činnosti výrazne absentuje správna hodnotová orientácia a dôsledné presadzovanie celospoločenských záujmov. Na mnohých konkrétnych prípadoch by sme mohli ilustrovať aj potvrdiť, že nepodstatné a značne spolitizované skupinové záujmy dostávajú prednosť pred potrebnými a nedôležité pred užitočnými.
Parlament, ktorý by normálne, kvalifikovane pracoval, by v žiadnom prípade nemohol prijať zákony, ktorých obsah prekvapil aj tých poslancov, ktorí ich schválili. Slová o zvyšovaní úrovne rokovania NR SR, ktoré zaznievajú z koaličného zoskupenia sú naozaj úbohé. Škoda, že terajší stav netrápi tých, ktorí chcú z politiky dobre, bezstarostne a čo najdlhšie žiť.
Nie div, že pri častých zmenách v rôznych aj dobrých zákonoch sa koaliční poslanci ocitli doslova v začarovanom kruhu. Z neho sa už ani neusilujú nájsť východiská. Zrejme rezignovali a navyše hriešne zabudli na svoje grandiózne predvolebné sľuby, ktoré svojim voličom vytrvalo predkladali dnešní mocní a neraz arogantní na čele s Ivetou Radičovou, Jánom Figeľom, Belom Bugárom, Richardom Sulíkom, Mikulášom Dzurindom, Luciou Žitňanskou, Danielom Lipšicom aj Pavlom Hrušovským. Čas ukázal, že väčšina sľubov bola nereálna. Terajšia prax vládnutia je povážlivá. Väčšina občanov terajšiemu parlamentu a vláde nedôveruje aj preto, lebo improvizujú a hazardujú práve na ich úkor.