Kontakty
Slovenský rozhľad
Dobšinského 16
811 05 Bratislava

Vladimír Dobrovič
0915 798 909
Jozef Šucha
0915 428 148

mail: slovenskyrozhlad@stonline.sk

Za PhDr. Vítom Suchým

Potrvá ešte hodnú chvíľu než si zvyknem na to, že PhDr. Vít Suchý už nie je medzi nami. Ospravedlňujem sa preto, že nie som v tejto chvíli schopný napísať skutočný nekrológ, ale len niekoľko viet o priateľovi, s ktorým som sa ešte predvčerom stretol a včera hovoril. Nie je predsa pravda, že je mŕtvy.
Víťo bol mojím veľkým vzorom. Kedy sme sa stretli po prvý raz? Bolo to v prvej polovici 70tych rokov, keď som pracoval v Prešove a naša redakcia mala svoje krajské sídlo v Košiciach. Raz za čas som do Košíc pricestoval, skôr na priateľské stretnutie než na poradu. Tam som ho uvidel, elegantného pána v obleku, bielej košeli a kravate. Zahraničný spravodajca ČSTK v Bruseli, tohto času na dovolenke doma. Novinár vyslaný do cudziny, to bol vtedy pojem, vrchol na rebríčku kariéry. S úctou som hľadel na významného novinára, ale on sa ku mne choval ako k naproste seberovnému kolegovi. Zaujímal sa o to, odkiaľ som, čo ma na východnom Slovensku zaujalo, vypytoval sa na ľudí, ktorých poznal v regióne môjho pôsobiska. Bol som unesený a ešte viac vtedy, keď mi podal svoju vizitku a povedal: „Priateľu, keď zavítate do Bruselu, určite ma navštívte.“ Pochybovačne som sa na neho pozrel, a tak dodal: „Nemyslím to formálne, ale naproste vážne.“ Vizitku som si nechal a dlho som ju nosil pri sebe ako talizman.

Uplynulo niekoľko málo rokov a stretli sme sa opäť. V. Suchý vtedy šéfoval Medzinárodnej redakcii ČTK v Prahe a ja som v nej začínal. Nebol to štart ľahký. Myslím, že to bola zásluha vtedajšieho riaditeľa ČSTK na Slovensku, že svojho času sa v zahraničí objavilo viac novinárov- Slovákov. Medzitým bol tento riaditeľ z ČSTK „odídený“, ale opora bola priamo v Prahe – V. Suchý. Vo veľkej miestnosti redakcie v centre Prahy ma posadili k jednému z početných stolov, písací stroj a papier som mal k dispozícii, mohol som sa zaučovať. Netrvalo ani minútu, keď sa zozadu ozval príjemný hlas: „Víš vůbec, kdo to je Kissinger?“ Na príslušnom oddelení som za päť minút dostal asi päťsto pokynov, ktoré pracoviská ČTK, roztratené po celej Prahe, mám navštíviť, kde hľadať ubytovanie atď. Začiatky neboli ľahké, ale kde sú? Mal som však za sebou päť rokov novinárčenia na východnom Slovensku, čo bola dobrá príprava aj na terén v hlavnom meste. Veľmi mi pomohol pohľadmi do kuchyne redakcie Víťo. Potom sme spolu ako novinári kryli významnú štátnu návštevu. Len mimochodom: pri takej ste mohli vtedy urobiť len jednu chybu a skončili ste. Hovoril som si: Už je s tebou amen. Azda by aj bol, nebyť V. Suchého.

Schádzali sme sa pravidelne aj neskôr, keď sme už obaja pracovali v rozdielnych organizáciách. Mali sme spoločné záujmy: politológiu a medzinárodné vzťahy. Len namiesto vojenstva ja som holdoval športu. Od Víťa som sa učil nadhľadu a rozvahe, nestrannej analýze, triezvemu pohľadu na ľudí a udalosti. Naše cesty sa rozišli, ale len geograficky, keď sa V. Suchý presťahoval s manželkou do Bratislavy. Vídali sme sa menej, naša výmena názorov cez počítač bola síce veľmi častá, ale nič nenahradí osobný kontakt. Keď Víťo ochorel, držal som mu zo všetkých síl palce. Hlavne som ho ale obdivoval. Jeho odhodlanie, vôľu a rozhodnosť, s akou sa pustil do zápasu s ťažkou nemocou. Nevzdával sa a bojoval, pritom stále rovnako pozorne a bystro glosoval a komentoval udalosti. Keď som ho počul alebo čítal jeho texty, nádejal som sa: ten človek predsa nemôže byť vážne chorý. Ako sa len tešil z malého vnúčika. Ako by som mu prial, aby sa tešil ešte roky, aby ho videl vyrastať a dospievať. Čím sme starší, tým viac našich príbuzných, priateľov a známych sa ocitá na druhej strane rieky. Pokúšam sa utešovať slovami psychológa a psychiatra Viktora E. Frankla: „Z mnohých hľadísk až smrť činí život vôbec zmysluplným. Predovšetkým ale pominuteľnosť nemôže ukončiť zmysel bytia z toho prostého dôvodu, že v minulosti sa nemôže nič nenávratne stratiť, skôr všetko zostáva trvale uchované... Čokoľvek sme vykonali a vytvorili, čokoľvek sme prežili a skúsili – to sme zachránili ako minulosť, a nič a nikto už to nemôže odstrániť zo sveta.“

Víťo, priateľ najlepší, najvzácnejší. Rana spôsobená tvojou smrťou sa nezacelí.

Peter Frankl