Mikulášova Dzurindova pravda dobieha jeho samého, ak tvrdí, že predčasné voľby má na svedomí rovnako Robert Fico ako aj vládna koalícia. Ide o to, že vydieranie domácej politiky zahraničím zaviedli práve kresťanskí demokrati, keď v ich strane dral Dzurinda nohavice. Spomeňme si na fakt, že vláda Vladimíra Mečiara z roku 1992 bola menšinová. A ako menšinová založila štát so všetkými jeho dôležitými systémami, ktoré donedávna spoľahlivo fungovali.

Až do času, kedy sa vlády chytila partia okolo Ivety Radičovej. Porušili sa sociálne princípy, na ktorých stál náš štát a začala sa zhoršovať celková kondícia aj ostatných systémov. Mečiarova vláda ako menšinová dokázala v podstate zázraky pri porovnávaní s dneškom. A v tom čase viedlo KDH politiku vydierania spolu s maďarskými stranami, že sa chodili na Mečiara sťažovať do zahraničia. Rovnako však nepostupoval Mečiar ani jeho HZDS, keď sa po roku 1998 ocitli v opozícii. Naopak, bol to práve Mečiar a jeho strana, ktorí podporili najdôležitejšie referendum v histórii Slovenska o našom vstupe do EÚ. Veď len tak pre nič za nič za toto referendum neďakoval Dzurinda vtedy v pozícii premiéra Mečiarovi v čase, keď nevedel predsedovi ĽS-HZDS nielen prísť na meno, veď došlo aj ku škandalóznej kriminalizácii vtedajšej opozície. Dokonca lídrovi opozície Mečiarovi vyhodili do vzduchu dvere od jeho domu.

A vydieranie pokračovalo opäť v čase, keď ĽS-HZDS tvorilo vládnu koalíciu s Ficom. Vtedy pri dôležitom schvaľovaní Lisabonskej zmluvy bola Dzurindova SDKÚ a KDH proti. Preto, ak sa dnes sťažuje, že opozícia za podporu eurovalu vydieraním získala predčasné voľby, nemožno zabúdať na náš historický vývoj. Ani na ten v podstate heroický čin, keď vznikla Slovenská republika ako demokratický štát občanov za Mečiarovej menšinovej vlády v parlamente. Nie je demokratickejšia forma vlády ako menšinová pozícia a predsa sa snažili Mečiarovi nasadiť rôzne prívlastky vďaka mediálnej presilovke. Kto je teda demokrat a kto vydierač, je v tomto historickom porovnaní jasné. Ak dnes Dzurinda niečo vyčíta predsedovi Smeru, akoby vyčítal aj sám sebe. Akurát ĽS-HZDS nemožno v zahraničnej orientácii nič vyčítať. Toľko vydierali Mečiarove vlády ich ohováraním v zahraničí, že dnes, keď sú bez tohto partnera vo vrcholovej politike, vydierajú samých seba navzájom na všetkých úrovniach. V opozícii, v koalícii, ba aj vo vnútri vlastných strán. Najnovšie ďalšiu latku v tomto vydieraní preskakuje zrejme Radičová, ktorá sa vzdáva kandidátky za SDKÚ, kde chce po voľbách zrušiť aj členstvo. A takto akoby mimo politiky začína vlastné politické ťaženie za získanie výhod do budúcich prezidentských volieb, veď kritizuje vlastných hlava - nehlava. Aspoň je jasné, prečo sa tak ľahko vzdáva straníckej záštity, aby mohla zjavne ďalej vydierať a to teraz vlastných. Vydieranie sa stalo základnou jednotkou našej politiky. Zaviedli ju na Slovensku neúspešní, ktorí inak nedokázali predať obsah svojej politiky pred voličmi. Najhoršie je, že vydierajú takto kontinuálne aj občanov, ktorí znechutení z vývoja strácajú pocit, že môžu niečo ovplyvniť, ak dajú do volebnej urny svoj hlas, na čo opakovane upozorňuje Mečiar. Veď tento stav nastal v najnevhodnejšej situácii pre Slovensko, keď sa v globalizačnej kríze rozhoduje aj o tom, ktorý štát bude ďalej existovať a ktorý môže pokojne ako vnútorne rozvrátený vzájomným vydieraním aj zaniknúť. Znechutenie z politiky práve preto nie je namieste. Naopak, práve teraz sú občianske hlasy dôležitejšie, než kedykoľvek predtým. Všetkých vydieračov, či v koalícii alebo v opozícii, by mali poslať do histórie. Na Slovensku bude vtedy dobre, keď budú vyhrávať vo voľbách programy a nie vydierači.

Stanislav Háber