Premiérka hovorí, že sme na hranici horšej vlny krízy, akú sme zažívali pred tromi rokmi. Preto je témou dňa, čo robí vláda, aby sa ľuďom žilo lepšie okrem toho, že sa neustále hádajú na všetkých možných mediálnych a rokovacích fórach? Potichu sa zvyšujú dane, privatizuje sa a všetky dopady padajú na plecia občanov. Taká je pravda. A možno je taká aj odpoveď, prečo sa neustále koalícia rozrastá vnútorným delením, ktoré pripomína už priam diagnózu: politickú rakovinu.
Pozrime sa, ako krízu riešili po roku 1998, kedy vláda Vladimíra Mečiara zanechala zadlženosť vo výške 280 miliárd korún. Po ôsmich rokoch dlh narástol na viac ako 560 miliárd korún. Pritom za tento čas mali dve vlády Mikuláša Dzurindu k dispozícii vďaka Ivanovi Miklošovi unikátne prostriedky. Došlo totiž k privatizácii strategického majetku, v ktorom bol výpredaj štátneho majetku v hodnote rekordných odhadom 900 miliárd korún, teda 30 miliárd eur, aká je dnes mimochodom celá slovenská zadĺženosť.

Výnosy z tohto výpredaja dosiahli výšku 350 miliárd korún, teda takmer 12 miliárd eur, čo je skoro polovica nášho súčasného dlhu. Kam tieto peniaze zmizli, ak sa zadĺženosť štátu od Mečiarových čias rekordne zvýšila? A Dzurindove dve vlády mali k dispozícii takmer dva štátne rozpočty navyše okrem existujúcich ôsmich rozpočtov? Štát platil síce sto miliárd korún na oddĺženie bánk, ktoré potom predal za symbolické ceny, čím vlastne túto sumu daroval novým bankovým vlastníkom, ale veď to bolo zle vyriešenie zisku z predaja monopolného priemyslu.
Ak Richard Sulík toľko bojuje proti navýšeniu eurovalu a kritizuje svojich koaličných partnerov, prečo sa nepozrie na ich predchádzajúce hospodárenia? Kam sme dávali naše ťažko zarobené majetky za nízke výnosy a financovali sme budúce bankové zisky? A tak to bolo so všetkým. Aj s predajom akcií košických železiarní, o ktorých dnes hovoria americkí vlastníci, že boli jednou z ich najlepších nákupov, aké kedy urobili. Zisky sa pre nich pohybujú v miliardách eur a oni si spokojne šúchajú ruky.

Naposledy skutočné programy rozvoja pripravovala vláda Vladimíra Mečiara. A vrátiť sa k nim je priam príkaz dnešných čias. Ak pred voľbami v roku 2010 sa ozývali hlasy, že dnes sa už nedá donekonečna spoliehať na diaľničné programy, ale ľuďom treba ponúknuť viac, dnes vieme, že práve zabrzdená diaľničná výstavba najviac likviduje slovenské hospodárstvo. Mečiar nebol hádam za viac vecí kritizovaný ako práve za výstavbu diaľníc pred voľbami v roku 1998. Vraj sa prehrievala ekonomika, nestavalo sa dosť bytov a diaľnice nám vraj až tak nebolo treba. A dnes už je rok 2011, kým sprejazdnenie z Bratislavy do Košíc bolo za Mečiara naplánované do roku 2005.
Kto môže za tieto všetky škody? Nuž tí, čo prišli po roku 1998 a vládnu aj dnes. Opäť opakujú rovnaké chyby. Mečiar upozorňuje, že na vládnutie si požičali už po voľbách v roku 2010 a požičali si zasa aj teraz v septembri. Kto to zaplatí? Vlády, ktoré prídu po nich. Zatiaľ Radičová upozorňuje, že nás čaká horšia kríza, ale jej vláda nerobí žiadne zmysluplné opatrenia, aby sme ju aj prečkali. Politika tento stav vyriešiť nevie, nuž vládu môžu zmeniť len občania.