Samozrejme, mám aj latinský názov, ale to teraz nie je dôležité. Som vysoká, košatá, mladá, súca byť tak akurát vianočným stromčekom hoci aj u grófa alebo v kostole. Priznám sa, je mi zima, ktorú neznášam. Hoci mám pôvod na štíte Vepra, nemôžem sa zbaviť zimomriavok. Najradšej by som bola niekde v skleníku, nech by sa na mňa pozerali tí najchudobnejší, len nech ma nešteklí vietor, dážď a mráz. Nech ma ociachujú tak i tak, nech na mňa kričia, čajsi aj nactiutrhači, len nech mi nie je zima. Je najvyšší čas, aby ma niekto nepozorovane odpílil a odniesol do vykúrenej izby. Nech ma oblečú do salóniek a anjelských vlasov. Pila by som aj vzduch. Okolo nás je tu, na Šajbe ticho. Sneh je takmer po kolená, kto si pre mňa príde? Zrejme nik. Horár Ján si ma síce obzeral skúmavým pohľadom, ale nesiahol na mňa, hoci mal pílku, ba aj ostrú sekeru. Pohrdol mnou. Z diaľky počujem vravu. Idú dáki krikľúni. Sú štyria či piati muži so sekerami. Oj, ako by bolo fajn, keby si ma niekto všimol. Nebránila by som sa. Snehu je veľa, brodia sa, podaktorí padajú, dokonca ani potôčik nedokázali prekročiť a dvaja padli pod ľad do vody. Boli celí zmáčaní a ani im akosi neprekáža, že fujačí vietor. Ivan vytiahol fľašku, poponúkal zmorených a ožili. Jožko si dokonca vyspevoval. Zdalo sa mi, že kvitne ranná zora. Keby som mala jazyk, skríkla by som, aby si ma všimli, aby si ma odniesli autom s horárovým súhlasom. Lenže sama som bezvládna. Oj, ako by som sa potešila, keby som sa mohla ocitnúť vo vykúrenej izbe... Robila by som radosť celej rodine. Voniam, všimnite si moju krásu, vy... Keby bola súťaž krásy, určite by ma vybrali a ozdobili korunou víťazstva ako kráľovnú! Ale všetko je smutné. Chlapi so sekerami si vyberajú moje sestry, hoci sú krivé, z jednej strany opršané, ako staré sliepky. Čo nemajú oči? Kam hľadia? Zrejme sa opili a je im jedno. Kus ako kus. Sála zo mňa vôňa. Aj trávnik podo mnou mrzne, hoci je zakrytý snehom. Možno práve preto. Nebudem si vymýšľať, nič sa mi nedarí. Chlapi sa okolo mňa obšmietajú, hurtujú, čajsi akoby boli slepí. Zjedli svoju porciu, ktorú si z domu priniesli, aby im naskočila nová miazga. Možno sa im otvoria oči. Niektoré moje sestry zoťali, prezreli si ich habit – a odhodili stranou. Fuj, také nešťastie. To by som nechcela zažiť. Horár sa dobrosrdečne iba usmieval, vraj aj Sparťania v antike nedali žiť tým, ktorí sa narodili s chybou. Zdôraznil, že les potrebuje prebierku.

Ku mne sa napokon priblížil ten usmiaty. Vzal pílku. Trochu sa namáhal a ja som spadla podťatá ako deva, ktorú chcú znásilniť. Aby som sa stenčila zviazal ma špagátom. Mal šikovné ruky. Stiahol ma dolu k ceste. Na štítok napísal svoje meno, naložil ma s ostatnými na nákladné auto. Vedľa vodiča sedel Štefan. Ten niesol za nás plnú zodpovednosť. Pár dní nás ponechali v garáži. Na Štedrý deň ma vtiahli do izby, ozdobili salónkami, sviečkami a anjelskými vlasmi. Konečne, vravím si. Nebudem mrznúť a prestala som roniť slzy. Dni sa míňali pomaly a pomaličky. Bola som smädná, lebo mi zabudli do tanierika naliať vodu. Moje ihličie začalo pĺznuť. Na Hromnice ma vyhodili do kontajnera. Čakala som na smrť. Čo si o mne pomyslia matka a otec? Neviem. Šťastie je niekedy beznádej. Bola som, áno, bola som Abies concolor. Teraz som na smetisku...