Pre minulý, prednovembrový, režim bolo príznačné, že skôr ako vás vymenovali na určitú funkciu takmer vždy ste museli prejsť náročnou praktickou prípravou. Tak to bolo vo väčšine prípadov aj v oblasti médií. Pozbierané praktické skúsenosti z jednotlivých stupňov riadenia ste mohli pozitívne využiť na vyššej funkcii. Síce tak ako teraz o nominovaných rozhodujú nepriamo stranícke centrály vládnych strán aj v tej dobe o nich rozhodovala „strana a vláda.“ Takže nič nového pod slnkom. Netvrdím, že neboli povyšovaní, tak ako aj dnes, aj tí čo si svoje funkcie „vyslúžili“ mávaním správnou zástavou a pochlebovaním. Boli však, aspoň v mojom okolí, v menšine. Dnešná prax však ukazuje, že v súčasnosti môže byť na funkcii aj hlupák. Stačí, aby mal „správnu“ stranícku príslušnosť. Čo sa týka Slovenskej televízie mám pocit, že od nástupu prvej Dzurindovej vlády je v réžii tých istých. Ospravedlňujem sa za starý názov, ale nechcem sa dotknúť, ani len nepriamo „rozhlasákov,“ pretože z ich prostredia nemám osobné poznatky. Po novembri 1989 sa stalo módnou novinkou hovoriť o cenzúre v predprevratových médiách. Z osobnej skúsenosti môžem povedať, že s politickou cenzúrou som sa vo svojej novinárskej práci nestretol, či už pred novembrom, alebo po ňom. Je len prirodzené, že materiály podliehali tak ako aj dnes určitému schvaľovaciemu procesu. Obzvlášť by som, v tejto súvislosti, vyzdvihol práve kontrolné projekcie v Hlavnej redakcii armády, bezpečnosti a brannosti v bratislavskej televízii, kde som pôsobil pred prevratom. Na kontrolnej projekcii musel byť prítomný celý realizačný štáb: režisér, redaktor, produkčný, kameraman... Som presvedčený, že toto obdobie prialo odbornosti, ako aj umeleckej tvorbe. Po nástupe poprevratovej garnitúry, kvázi revolucionárov, ma z televízie „vyliali“. Vďaka ministrom obrany Pavlovi Kanisovi a Jozefovi Stankovi nechali ma v STV ešte pracovať v rámci zákazky ministerstva obrany. Opätovnú možnosť návratu k najzaujímavejšej novinárskej profesii som, ale dostal až po nástupe Jozefa Darma na funkciu Ústredného riaditeľa STV.
Ten ma vymenoval za šéfredaktora Hlavnej redakcie dokumentu. Pre mňa sa tým otvorila nebývalá možnosť podieľať sa na realizovaní televíznej dokumentaristiky. S kolektívom nadšencov sa nám úspešne darilo napredovať v tvorivej dokumentárnej tvorbe. Pozitívnym výsledkom bolo množstvo ocenení, ktoré v tom čase získavali naše tvorivé skupiny. V dokumentárnych filmoch sme zaznamenávali život a diela významných slovenských osobností. Naše dokumenty sa stali skutočným zrkadlom odkazu danej doby a nenahraditeľným dedičstvom pre ďalšie generácie. Aj vďaka vedeniu Slovenskej televízie, do organizovania tvorivej činnosti sa postupne zaviedol poriadok. Skončila poprevratová anarchia, opäť (aspoň v dokumente) sme začali dôsledne posudzovať a schvaľovať vyrobené relácie na kontrolných projekciách. Jednotliví tvorcovia spravidla vítali možnosť prezentovať svoju tvorbu pred schválením. Pri obhajovaní svojej tvorby boli pritom, nezriedka vystavovaní aj nepríjemným otázkam prítomných. Takže nešlo len o formálnu účasť, ale bolo to takmer vždy tvorivé prostredie, ktoré okrem zhodnotenia malo tiež za cieľ odborne a umelecky inšpirovať realizátorov pri ich ďalšej tvorbe. Žiaľ mám, neoverené informácie, že tento spôsob schvaľovania relácií v STV sa už akoby vytratil. Tvorivé úsilie nastolené „Darmovíziou“ ako prvý úplne zdeformoval Igor Kubiš. Ten začal otvorenou politizáciou STV. V porovnaní s tým, čo sa odohralo po nástupe prvej Dzurindovej vlády bol však v politizácii úplný amatér. Skutočná politizácia STV vyvrcholila nástupom Dzurindovej vlády. Tá hodila do ringu „uterák“ a bez hanby nechala deportovať väčšiu časť mozgového potenciálu na 28. poschodie. Internovaní pracovníci mali zakázané čo i len navštevovať svoje bývalé pracoviská. Na ich miesta rýchlo dosadili tých, čo sa rôznym spôsobom zaslúžili o ich volebné víťazstvo, prípadne boli poplatní dobe. Žiaľ túto odvahu nemal predseda strany Smer-SD, po víťazných parlamentných voľbách. Robert Fico chcel byť iný – lepší. Možno aj preto prvýkrát v krátkej histórii Slovenska, verejnoprávna slovenská televízia mala niekedy až protivládne zameranie. Kozmetické zmeny uskutočnené výmenou riaditeľov tejto inštitúcie v podobe Radima Hrehu, či Štefana Nižňanského nepriniesli nič nového. Slabí dirigenti bez dostatočnej praxe riadenia v STV sa obklopili ešte slabšími, zrejme aj politicky nominovanými funkcionármi. Bez dostatočných odborných a praktických skúseností nemohli odolať „smečke“ dobre zakopaných „pravicových vlkov,“ ktorí ovládli televíziu. Opäť sa len potvrdilo, že každý môže robiť všetko, ale je to vidieť. Ukázalo sa, že Robert Fico, Vladimír Mečiar a Ján Slota, tak ako už mnohokrát predtým, v mediálnej politike opäť stavili na zlé kone. Možno majú v mediálnej oblasti len zlých poradcov. Chceli byť pápežskejší ako sám pápež. Súčasnosť ukazuje, že na to ešte na Slovensku nedozrel čas. Domnievam sa, že súčasná pravicová garnitúra je opäť o krok vpredu, čo sa týka televízie. Nič nenechala na náhodu. Nebála sa ani zmeny zákona. Stavia na tých, ktorí sa zaslúžili o jej opätovný návrat. Nečudujme sa preto, že prevláda jednostranná pravicová orientácia. Žiaľ, vzhľadom na nemožnosť vytvorenia vládnej koalície bez maďarskej strany Most-híd, prestáva STV dôsledne plniť svoju úlohu aj v oblasti presadzovania národných záujmov Slovenska vo vzťahu k Maďarsku, ale v konečnom dôsledku aj voči neúmerným požiadavkám slovenských politikov maďarskej národnosti.