V rozhlase doznela ária z operety Franza Lehára Zem úsmevov, ktorá mala premiéru v roku 1929. V tých rokoch sa zem asi všade na svete usmievala. Nesmútila ako dnes Hirošima, Nagasaki a najnovšie zamorené územia po amerických bombách zhodených na Juhosláviu v roku 1999...
Tak ako matku, aj rodnú zem máme len jednu. Je to nenahraditeľný a majestátny kúsok planéty, bez ktorého je život nemysliteľný. Matka zem, naša jedinečná živiteľka, veličina nad všetkým, je výbavičkou a istotou nášho žitia. Vtedy, keď sa usmievame, keď sa náš hlas chveje, alebo smútime. Aj keď je najhoršie... Niekto raz predsa k nám zaklope, vojde dnu a ona, matka zem, nás napokon prikryje tou najteplejšou perinou. Ján Chryzostom kardinál Korec v knihe Cirkev v dejinách Slovenska (vydavateľstvo Lúč Bratislava 1989, str. 64) píše, že Metod by nebol celý bez Gorazda a ďalej pokračuje (str. 67) ...iba na území Slovenska sa po stáročia udržali priami dedičia staroslovanskej liturgie... Je veľmi príznačné, napísal historik V. Pogorielov, že významy „Slovenská zem“, „slovenské kniežatá“ – letopisec Nestor nikdy nepoužíva všeobecne pre slovanské kmene, ktoré majú svoje osobitné mená... Z toho je úplne jasné, že tieto letopiscove výrazy, ako „Slovene, Slovenskaja zemľa, slovenšti kňazi“,patria práve Slovenom... t.j. pre Slovákov a Slovensko... Za Karpatmi žije slovenský kmeň, ktorý sám seba menuje „Slovene“ a svoju krajinu „Slovenskaja zemľa“.

Áno, slovenská zem.
Zem našich predkov, starých otcov, otcov našich detí!
Pavol Hrtús Jurina (1919 – 1994), slovenský spisovateľ žijúci v Austrálii, nad hrobom „slovenského praotca“ zosnulého Petra Yuritu (ktorý zomrel ako 94 ročný), na cintoríne v Melbourne, zastretým hlasom povedal: Keby som mal aspoň za hrsť slovenskej hliny, aby som ňou posypal truhlu... Žiaľ, na rakvu padali hrudy austrálskej zeme...
V Žiadostiach slovenského národa z 10. mája 1848 na celonárodnej porade v Liptovskom Mikuláši našinci požadovali ohraničenie národného územia Slovákov. V memorande panovníkovi z 19. marca 1849 sa okrem iného napísalo: Týmto žiadame iba tú zem, čo od pradávneho času obývame, kde naša vlastná reč je domovom a vo všednom živote sa výhradne užíva, ktorá bola voľakedy kolískou nášho dojímavého vystúpenia a ktorá od nepamätivých čias, hoci bola s inými zemami v politický celok spojená – jednak neprestala sa nazývať slovenskou zemou, Slovenskom!
Vzduch, voda a zem sú základné atribúty života ľudstva, fauny a flóry. Rodná zem je ako rodná matka. Sú nenahraditeľné. Je zasľúbená každému, kto sa v nej narodil, bez toho, aby musel roky a roky putovať a hľadať ju. Je to dar Všemohúceho! Postaviť sa na zem, je ako chytiť sa správneho bodu – konštanty. Zemský povrch, na ktorom stojí tá či oná chalúpka, je tu stá a tisícročia. Je životodarnou miazgou všetkých odvekých generácií, ktoré medzi Tatrami a stredným Dunajom žili a žijú. Vojenský povel: K zemi! vyslovil veliteľ vtedy, keď sa mali vojaci ratovať – zaľahnúť k zemi, aby sa vyhli nepriateľským šípom či smrtiacim strelám. Do zeme hľadíme so sklonenou hlavou i vtedy, keď na ňu pozeráme vše i ako zanedbanú, neobrobenú... Archeológ chce zo zeme objaviť a vybrať vzácny artefakt z dávnych čias našich predkov. Záhradník by chcel zo zeme vydupať čo najväčšiu úrodu. Hovorí sa, kto sa hanbí, ten sa prepadne do zeme, ktorá ho páli pod nohami. Už aj preto, že urazil priateľa pod čiernu zem.

Náš človek je vrastený do zeme, akoby z nej vyrástol a ani sa nemýlime, keď tvrdíme, že zem – naša živiteľka, je trvalým testamentom človečenstva. Je jedno, či je čierna, hnedočierna, ílovitá, mokrá, suchá, zamrznutá... Vždy je pod šikovnými rukami úrodná a ak chceme, aby rodila, načim ju kypriť, rýľovať, okopávať, orať...
Až vtedy, keď sme od rodnej zeme ďalej ako ďaleko, si akosi mocnejšie uvedomujeme, ako nám chýba naša milovaná zem ovinutá dychom všedných dní a velebných sviatkov. Spomienky sa množia zo dňa na deň. Meníme ich výslednice a hoci sa vieme zahryznúť i do tmavej noci a kričať, vstup na rodnú hrudu máme niekedy veľmi vzdialený. Oj, ako rád by si tú hrudku pritisol k lícu, aby ti zakryla vrásky, mdlo prečiarkla všetko, čo patrí do almary zabudnutia. Menia sa pohľady, názory, úsmev, slová, no zem zostáva, i keď čokoľvek na svete môžeš premiestniť z jedného miesta na druhé, zem je prikovaná k svojej matke na večnosť – v hĺbke sto a sto kilometrov. Áno, môžeš z nej ukrojiť, premiestniť o kúsok alebo kus ďalej, ale jej nekonečné korene sú hlbšie, ako siahajú naše bizarné predstavy. Zem si svoj rod chráni ako Slnko či Mesiac svoje satelity. Zem je posledným a prvým darom človeku medzi nebom a zemou. Človek, s ktorým sa navždy lúčime. Hovorí sa, nech mu je zem slovenská ľahká... Profesor Viliam Judák sa vyslovil, že zem nikdy nespí. Vždy je pripravená uživiť nás aj našich budúcich potomkov. Od podstatného mena zem je odvodený aj zemepán – zeman. Kto mal zem, mal aj bohatstvo. Kto nie, bol chudobný, poddaný alebo želiar. Našim predkom vždy záležalo na tom, aby zem, po ktorej kráčajú, do ktorej sejú semiačka a žnú obilie – bola ich vlastníctvom, patrila len nám. Osud slovenskej zeme je naším životom. Národ bez zeme, je ako človek bez srdca. Ak chceš poznať dušu národa, všimni si, aký majú vzťah k pôde... Na slovenskej zemi je až vyše 37 % lesov. Máme 4138 jaskýň, z toho 12 sprístupnených. Po našej zemi vandruje voda po 49 778 kilometroch potokov a riek. Máme vyše 1300 minerálnych prameňov, 23 kúpeľných komplexov, 10 skanzenov ľudovej architektúry. Na Slovensku máme evidovaných okolo 200 hradov alebo zrúcanín, viac ako 700 kaštieľov a kúrií. Podľa výmery územia patrí Slovensku čo do počtu hradov tretie miesto v Európe!
V súčasnosti nás iritujú niektorí politici, ktorí by zem našich predkov po Samovi, kniežaťu Pribinovi, kráľovi Svätoplukovi, predali do cudzích rúk, aby nám ju ukradli a by sa zmenil názov chotárov. Keď národ nemá zem – nemá nič. Zostávajú mu holé dlane a po čase stratí aj svoje meno...
Každý z nás sa na matku zem dajako podpíše.
Laco Zrubec
V knihe Žalmy života