Vo svojom najnovšom románe Všetci sme potomkovia Kainovi sa Ľuboš Jurík opäť vracia na Poľnú ulicu, ktorá ho formovala pre život a príbehmi ktorej vstúpil už pred tridsaťročím aj do literatúry. Vyrastal teda v prostredí, ktoré ešte aj dnes tu a tam ponúkne kolorit starej a trochu predmestskej „prešpuráckej“ Bratislavy. Čosi z toho koloritu cítiť aj z Juríkovho románu.
Sú dve večné témy, ktoré patria k Juríkovi. Poľná ulica a rodný Bánov.
Jurík sa totiž narodil v Bánove, hoci vyrastal v prostredí starých bratislavských rodinných domcov remeselníkov a bulharov blízko Ondrejského cintorína, Medickej záhrady a cez ulicu aj starej štreky a Malej stanice, a rovnako starých trojposchodových nájomných domov postavených pre rodiny robotníkov poschádzaných sem z celého Slovenska. Do jedného z nich sa nasťahovali aj prišelci z Bánova, otec hlavného hrdinu románu železničiar, vojak Rýchlej divízie na Ukrajine, partizán, odborár, a syn, ktovie čo – nedozvieme sa to ani z románu – aby napokon obaja (otec aj syn) zamiešali karty v literatúre. Jurík-otec sa stal významným riaditeľom Vydavateľstva Práca a Jurík-syn významným slovenským spisovateľom. Že akým významným, o tom podáva svedectvo aj jeho najnovší postmoderný román, v ktorom autor majstrovsky mieša životnú realitu a svoje sny a fabulácie v deji bez dejovej osnovy, aby napokon čitateľovi vyjavil všetko to podstatné o živote a o tom, čo sa na Poľnej ulici päťdesiatych a šesťdesiatych rokov mohlo stať, ale trochu i to, čo sa o ňom, o Juríkovi, vie, tuší a rozpráva, ale aj nevie a ani netuší, hoci – rozpráva sa jednostaj.
Juríkov román je bohato sfarbená freska životných osudov niekoľkých ľudí z Poľnej ulice a neveľa ich blízkych, o ktorých autor cez hlavnú postavu bez mena a priezviska rozpráva príbeh o tom, čo s nimi zažil, a prečo sa, vlastne už starec, vybral zabiť najlepšieho priateľa z detstva a mladosti, Sula, čo bol dôvod, prečo sa v spoločnosti mladej šermiarky vydal na turnaj až tam, kde emigrant Sulo prepychovo žil – do Argentíny.

Román sa začína v Buenos Aires.
Prečo si autor pre časť svojho príbehu vybral práve Argentínu, je jasné: súvisí to s Bánovom a majstrovsky spracovanou rodinnou ságou hlavného hrdinu. Či aj s autorom, nechajme na čitateľa, no jasné je ešte čosi iné: aj Juríkove fabulácie a snové deje sú do nádherných a farebných literárnych obrazov posplietané naozaj majstrovsky.

Takže prečo Argentína?
Po prvé dedo hlavného hrdinu Vincent, sedliak a zlodej koní rodom, piavský hrdina z donútenia, železničiar postavením a veľký rozprávač náturou, áno, akurát tam kedysi kdesi v Patagónii aj spolu s kamarátom Floriánom z Bánova chcel zarobiť čosi v striebornej bani, ktorá ich ale oboch zasypala, a potom, keď už ostali nažive, zbohatnúť aspoň na kožiach krokodílov, až napokon priateľa Floriána krokodíl zožral, čím sa zároveň uzavrel sen o bohatstve aj príbeh kamarátov ako sokov v láske. Typicky juríkovské. Či a čo je ozaj aj pravdivé, to ostáva otázkou celého príbehu. Jurík necháva čitateľa v napätí už aj tým, že neunavuje dejovou dôslednosťou, zato dôsledne prelína deje, v ktorých sa udeje všetko a pointa nezanikne – zrada aj podlosť, priateľstvo i podraz, socializmus aj eštebáctvo, revolúcie a vytriezvenia, malé a veľké hrdinstvá, história i snívanie a veľa, veľa erotiky. Všetko to spojené v majstrovskom literárnom texte, pre ktorý je charakteristické práve to, že čitateľ s obdivom prijíma každú jednu úvahu a vetu a na každú ďalšiu sa úprimne teší.