V krutňave nášho každodenného všedného dňa myslíme vari iba na dve – tri veci. Isteže, okrem iného, aj na výplatu. V časoch feudalizmu bola výplata pre poddaného často pomstychtivým telesným trestom na dereši. Nasrdený a dobre platený dráb cizeloval údery korbáča na chrbát nevoľníka len preto, že tak rozhodol urodzený a veľkomožný pán.
Spomínam si na nebohého otca. Výplatu dostával väčšinou v sobotu. Už moja generácia po druhej svetovej vojne dostávala výplatu (ktorej sme vše hovorili aj gáža) dvakrát v mesiaci. Raz zálohu, potom vyúčtovanie. Moje deti dostávajú iba výplatnú pásku – oznámenie, že takú a takú sumu im poukázali do banky.
Kdeže sa podeli časy, keď nádenník v sobotu prevzal výplatu, to ako „dlaňovku“ za vykonanú prácu do ruky. Potom hajde na borovičku a pivo. Výplata, hoci bola každý týždeň, sa vliekla od jednej soboty po druhú ako v lete na saniach. Prichádzala lenivo, ako keby sa jej z tej pánsko – mocenskej kešeni nechcelo. Bodaj by ju porantalo! Bez výplaty, hoci stenčenej vo vrecku ani krčmu poriadne nevidíš. Obídeš ju ako myš mačku. Ešte ako chlapec som vše dostával zaslúženú výplatu – kľačať na kukuričnom klásku. Bola to tvrdá polhodinka. Vyplácal nás aj pán farár pri spovedi. Toľko a toľko otčenášov. V jednom i druhom prípade výplatu naše peňaženky však nepocítili.

Hovoríme však o peniazoch.
Čo je pre kráľa atribút moci – kráľovská koruna a panovnícke žezlo, to je pre chudobného peňaženka. Nie prázdna, no ako tak bohatá, najmä po výplate. Veď vzorec života nie je hlad, snenie a srdnaté žmurkanie do prázdna, ale plná čaša životnej miazgy. Po záhorácky sa hovorí: „Bez penez, do krčmy nelez“.
Podaktorí dostávame takú výplatu, že je to ako hluchému dobré ráno.
Nuž, dobre ako dobre. Komu ako.
Kedysi čakal na výplatu v učtárni u pani pokladníčky rad robotníkov či úradníkov. Dnes vyčkávajú pred bankomatmi. Pravda, ak majú zamestnanie. Vyčkávajú pokojne, i pod pálivým slnkom, s nádejou, že o pár minút bude mať v ruke peniaz, ktorý si za svoju prácu zaslúžil. Oj, bola to kľukatá cesta, kým sa dostala do rúk povolaného. V banke možno pribudnú i dajaké úroky. Žalostné, no predsa.
Ako vidno, stratila sa romantika skutočných výplat, kedy v sobotu, alebo v piatok okolo poludnia vyplácala pokladníčka mzdu. Chlapi poctivou prácou odmenení čakali na fajront, náhlili sa do krčmy, aby si mohli zasadnúť k spoločnému stolu a pripomenuli si každodenné pracovné harašenie. Aj na futbalistov, hokejistov, honoráciu politikov a sem – tam padlo kritické slovo aj o majstrovi, ba i riaditeľovi. Nečudo. Keď bolo za čo, poslepiačky sa ušlo aj prečo.
Nie každá koruna má rovnakú hodnotu tak, ako nie každý ciferník ukazuje čas.
Ja ako taká bola som, som a budem. Moje slovo sa zo slovníka nikdy nestratí. Ktosi vzal výplatu za pol kráľovstva a stratil sa. Iný zveľadil Judášove groše a povýšili ho. Jeden známy vyplatil stotisíc za tovar, ktorý predal za milión. Šikovný mafián. Za „totality“ sa takýmto elementom hovorilo podvodník. Poznám bezdomovca a jeho výplata je už len pôžička, lebo musí vyplatiť úžerníka.
Tak či tak hovoria o mne, že vyplatiť výplatu sa pre príjemcu vypláca. Len neviem, ako nás budú vyplácať na druhom svete. Možno nijako. Veď nebudeme robiť, ani kšeftovať. V pekle nás určite čaká dereš, ale čo v nebi?