Slovko, ktoré nás denne, ba možno aj každú hodinu vie zachrániť v pravom čase. Tento fenomén je nenahraditeľnou metaforou, keď sme v núdzi, na pokraji priepasti, keď sme prichytení pri čine. Je to nepravá vymyslená akoby príčina, spôsob zastrenia skutočnosti.
Výhovorka však nepatrí do skupiny slov, ktoré sú našimi nepriateľmi. Nečudo. Poznáme výhovorky dobré, zlé, plané, nepodarené, hlúpe a ešte iné. Nie náhodou sa už po storočia, hádam od čias kniežaťa Pribinu hovorí, že dobrá výhovorka stojí groš.
Kvalifikovanou výhovorkou môžeme svojho partnera priviesť k zmene názoru. Výhovorkou môžeme niekomu vyvrátiť aj to, o čom bol predtým sväto - sväte presvedčený. Výhovorky nosíme v sebe ako talizman, akoby srdce, i keď vše udiera falošným tónom. Česť výnimkám. Výhovorka má v mojej zásobárni čestné miesto a patrí medzi najfrekventovanejšie javy (neverte tomu). Siahnem po nej podľa potreby. A nielen ja. Presvedčil som sa, že s týmto slovkom disponuje každý z nás vari od troch – štyroch rokov života. Keď je niekto na pokraji, neostáva mu iné, ako sa vyhovoriť.
Toť som debatoval s jedným svetoobčanom, či svetobežníkom. Ukázal som mu môj školský glóbus sveta. Spýtal som sa, kde by chcel žiť, ak sa mu nepáči tu, medzi Tatrami a stredným Dunajom. Fľochol na glóbus, potom sa zahľadel na oblok. Poťahoval po glóbuse prstom. Zízal na pohoria, súše, moria a po chvíľke sa ma spýtal: Nemáš iný glóbus? Premyslene sa vyhovoril, že najlepšie mu bude doma.
Bože, koľkokrát sme sa museli vyhovoriť v škole, že preto a preto nemáme vypracovanú domácu úlohu. Raz bola na príčine choroba, inokedy veľa práce okolo záhrady, potom zase ľahostajnosť. No výhovorka sa vždy našla. Bola po ruke ako pohár vody. Výhovorka zachránila naše renomé pred krachom.
V nijakej škole neučia vyhovárať sa tak, ako vybrané slová či skloňovanie, no v našich prirodzených génoch máme zakódované vedieť sa vyhovárať tak aj tak. Pri každej vhodnej príležitosti, aby sme nezobrali vinu na naše plecia. Príčinu sa snažíme hodiť na iného. Je to akési prirodzené zbavovanie sa viny. Niet krajších a kvetnatejších výhovoriek, ak nimi môžete obviniť toho, kto nie je medzi nami, kto nás nepočúva a nemôže sa brániť. V takomto prípade má výhovorka cenu zlata. Stačí si čosi vymyslieť, obviniť toho druhého, zvaliť vinu na jeho meno a myslíme si, že je všetko v poriadku.
Pravda, výhovorka platí len dovtedy, kým nás niekto neodhalí, lebo darmo, ani oponent nie je hlupák a s džbánom sa chodí na vodu dovtedy, kým... Ale to už poznáme. Zrejme aj preto sa tí svedomití vyhýbajú výhovorkám. Vedia, že Všemohúci im to raz zráta.
Stretol som priateľa, ktorý pri cúvaní na nákladnom aute strhol susedovu ohradu. Narobil mu niekoľkotisícovú škodu. No namiesto toho, aby dal ohradu do pôvodného stavu, vyhovoril sa, že galibu zapríčinil mocný vietor. Nik mu však neveril, ako šoférovi, ktorý na parkovisku oškrel prepychové zahraničné auto. Vyhovoril sa, že to nebol on, ale niekto predtým. Známa a klasická je výhovorka istej dámy, ktorá keď bola pristihnutá in flagranti, svojmu manželovi povedala: Radšej veríš svojim očiam, ako mojim slovám. Aj v tomto prípade výhovorka zabrala. Stala sa nenahraditeľným slovíčkom.
Nuž ale načo tajiť, aj vyhovárať sa treba vedieť. Načim ovládať potrebnú intonáciu, mimiku, gesto, elokvenciu. Ani toto sa na školách nevyučuje (okrem herectva), no nie sú nikomu cudzie. Najťažšie sa však vyhovárajú sľuby. Predovšetkým vtedy, keď ich vyslovila dôverná osoba. Ak sklamala, potom už nepomôžu ani výhovorky, aj keď sú obložené girlandami a pokropené najvoňavejšou voňavkou. Vtedy aj výhovorka prehráva. Kto nie?