Ukazuje sa, že novela Ústavy SR v prípade odchodu vlády Ivety Radičovej bola nepremyslená. A vôbec nemožno hovoriť o právnom, či ústavnom purizme, ak Vladimír Mečiar trvá na tom, aby Ivan Gašparovič poveril inú osobu zostavením vlády. Z prezidentovho zásahu v prípade transformácie nemocníc totiž nie sú lekári vôbec nadšení. Tvrdia, že reforma sa nezstavila, ale iba odložila, čo priznávajú aj poverení vládni odchádzajúci ústavní činitelia. Je jasné, že naďalej platí ustanovenie pre hlavu štátu, že má po vyslovení nedôvery poveriť zostavením vlády inú osobu. Gašparovičovi meškanie v tejto veci neustále pripomína predseda ĽS-HZDS, aj keď naša hlava štátu si zjavne z toho nič nerobí. Kým v prípade Jozefa Čentéša zjavne postupuje podľa Ústavy SR a to práve podľa článku dva, odstavec dva, na ktorý sa komicky odvoláva aj Čentéš. Toto ustanovenie hovorí, že štátny orgán musí postupovať podľa zákona. A Čentéš si ho vykladá tak, že ho musí prezident menovať za generálneho prokurátora. Lenže raz Ústavný súd SR rozhodol, že voľbu prokurátora nemožno uskutočniť, kým sa nevyrieši podnet, či je zmena z tajnej na verejnú voľbu v rozpore s Ústavou SR, alebo nie. Darmo Ústavný súd SR rozhodol, že to je v súlade s Ústavou SR. Voľba generálneho prokurátora prebehla pred týmto jeho rozhodnutím. Teda v čase zákazu, aby voľby boli. Čiže ak by Čentéša prezident menoval, porušil by článok dva, odstavec dva Ústavy SR. V čase, keď bol Čentéš zvolený, voľby totiž nemali byť. A ak boli, ich výsledok je sporný, lebo bolo porušené vtedajšie rozhodnutie Ústavného súdu. V prípade menovania nového premiéra, však ako tvrdí Mečiar, prezident trestuhodne mešká. A dopláca na to celá spoločnosť. Lebo lekári sa nedali „opiť rožkom“ a naďalej trvajú na zrušení a nie odložení reformy. Na to však už Gašparovič nemá dostatočné páky. Také niečo by mal len vtedy, ak by poveril zostavením vlády sám seba a potom by z pozície premiéra presadil v odchádzajúcom parlamente zmenu príslušného zákona. Na tieto hry, ktoré vznikli zavedením ústavného chaosu konaním prezidenta a piatich predsedov politických strán, ktorí sa dohodli na zmene Ústavy SR v NR SR, tak doplácajú všetci občania. Je jasné, že šéfovi opozície Robertovi Ficovi ide o to, ako pôjde do volieb a chce vyzerať, že je opozičným predstaviteľom, ktorý bude kritizovať odchádzajúci Radičovej kabinet. Lenže teraz už nejde o to, ako chce vyzerať, ale či mu ide o vec. A najmä, či ide o vec prezidentovi, ktorý doteraz vystupoval na verejnosti ako slovutný ústavný právnik. V praxi má možnosť ukázať, aká je pravda. Či dokáže aj takto zásadne ústavne postupovať, alebo sa tiež len chce nechať vidieť v zrkadle ľudí, ako zásadový človek. Takéto pohľady bývajú však klamné. Lebo lekári vidia jasne. Nie je to žiadna zmena v prípade ich požiadaviek. Odloženie reformy na nový vládny kabinet vytvára totiž tlak na občanov, ktorí sa tak stávajú rukojemníkmi takejto hry. A to pre slobodné a demokratické voľby nie je vôbec dobré. Slovensko sa jednoducho dostalo do ústavnej pasce. A východisko z nej ukazuje len Mečiar, hoci nik ho nechce počúvať.