Napätie stúpa. Aspoň čo sa Ivana Mikloša týka. Neustále napína nervy verejnosti. Najprv ako minister pre privatizáciu vo vláde Jána Čarnogurského bol za malou privatizáciou. Vďaka nej vznikli miliardové straty v bankách, ktoré poškodili našu verejnosť. Potom presadzoval kupónovú privatizáciu, o ktorej dnes po dvadsiatich rokoch v Českej republike hovoria ako o zlodejine storočia. Tú zastavil Vladimír Mečiar a poštval si proti sebe finančné skupiny, ktoré dokázali v tmavých vodách neprehľadnej kupónovej privatizácie najlepšie loviť. Zatiaľ sa Mikloš snažil ďalej predrať k moci cez rôzne politické subjekty. Svoju polohu našiel až pri odskočencovi z KDH a to u Mikuláša Dzurindu. A konečne s ním mohol rozbehnúť svoj sen o veľkej politickej kariére. A tak začal Mikloš kšeft tisícročia pri výpredaji monopolného strategického majetku. Kto na ňom profitoval? Nuž občania SR asi ťažko, ak vezmeme do úvahy, že výnosy boli vo výške viac ako 10 miliárd eur, kým odhad hodnoty vypredaného majetku bol trojnásobne vyšší. A zrazu sa objavil spis Gorila, v ktorom padla ako prvá hlava ženy, za ktorou stál verne už len Mikloš. Kruh sa zrejme uzatvára.
Ak padne Mikloš, ľudia nebudú za ním plakať. Ešte si pamätajú jeho zastavenie výstavby diaľníc v roku 1998, vďaka čomu prišlo o prácu desaťtisíce občanov. A potom každoročné balíčky opatrení, ktoré zdražovali všetko, čo mohli. Prípadne schválenie 22 sociálnych zákonov pred voľbami v roku 2002, aby ich po voľbách hneď zrušili a Mikloš upravoval príjmy štátneho rozpočtu dvíhaním spotrebných daní. Dnes opäť počúvame, že zvýšenú daň na kúrenie s plynom nevedel vo vyhláške stanoviť presne, ale musel stresovať ľudí. Najprv ju mali platiť ľudia v počte takmer milión a teraz vraj len stotisíc. Aj to je obrovská masa. Mikloš neustále hľadá spôsoby, ako ľuďom vziať, cudzine pomôcť, prípadne lacno predať. Inak sa tomu hovorí v normálnej ľudskej reči, že podobne konajúci človek je len obyčajný kšeftár.