Stretli sa podvečer na osvetlenom námestí preplnenom ľuďmi a stánkami na občerstvenie. Vôňa pečienok, klobás a vareného vína, prinútila každého sa tu chvíľu zdržať a niečo aj skonzumovať. Atmosféru spríjemňovala hudba niekoľkých kapiel a nebo občas skrášlil predčasne vystrelený ohňostroj, ako predzvesť, toho, že večer to bude ešte krajšie. Na nízkom podstavci sa striedali poslanci a rečnili o tom, aké šťastie sme mali, že sme sa v 89-om roku, rozhodli pre nové poriadky. Bolo to ako na jarmoku, no každý vedel, ako dôležité je pripomínať si každo ročne tento sviatok. Iba bezdomovcom a tým najchudobnejším v meste, to bolo jedno. Postávali v tieni a striehli na nedopite víno, nedojedený langoš alebo nedofajčenú cigaretu. Okamžite sa vrhli na zvyšky všetkého, čo tu po sebe zanechali návštevníci a znova sa utiahli do tieňa. Oveľa rýchlejšie, keď sa objavil policajt alebo usporiadateľ. Aj oni boli deťmi revolúcie, no každému ich prítomnosť na jej oslavách vadila. Nikto im nechcel priznať, že je to aj ich sviatok.

...- Ferino, si to ty? - pristavila sa pri ňom elegantná, nádherná žena, akoby ju niekto vystrihol z módneho časopisu. Pristúpila bližšie a objala ho. Bola to ona. Tá, čo si ju pamätal ešte ako šesť násťročnú, keď chodievali spolu po meste, držali sa za ruky a zbierali, kde sa len dalo podpisy proti vstupu spriatelených armád na naše územie. Fotografovali, robili nástenky, vyvesovali a malovali na domy a ploty heslá, ktoré oznamovali okupantom, ako veľmi si národ neželá ich prítomnosť. Viac ako na tento svoj mladícky odboj si však Ferino pamätal na chvíľu strávenú s touto dievčinou v pivnici, pod jedným činžiakom. S kamarátmi si z nej urobili útulný príbytok, kde sa mohli schádzať, debatovať, popíjať a nacvičovať na svojích hudobných nástrojoch. Vtedy títo mladí ľudia, keď sa tu ocitli sami , zabudli na odboj i na okupantov a venovali sa iba sami sebe a svojej láske. Ona si vtedy dokonca sama vyzliekla svoju sukienku i blúzku, aby sa jej nepokrčili. Zbytočne, pretože práve vtedy zabúchali na dvere kamaráti, ktorí si prišli pre ďalší materiál pripravený na odboj. Ešte teraz si dokáže jasne predstaviť jej nádhernú dievčenskú postavu a pleť. Boli to dobrí kamaráti a ostali s nimi až do večera, dokonca i k vlaku ju spoločne vyprevadili. Odcestovala za rodičmi, ktorí sa jej presťahovali až k nemeckým hraniciam. Vtedy to bola ešte NDR a aj jej vojaci nás okupovali.

...Roky bežali, no odboj a politika ich znova spojili v 89-om roku. Stretli sa na preplnenom námestí, kde ľudia dávali jasne na javo, že si už neželajú staré poriadky. Aj vtedy zabudli na na svoj odboj a svoju revolúciu. Ocitli sa v jeho byte a dostali sa do štádia z pred dvadsiatich rokov. Len auto im pod oknom neustále vytrubovalo. Znova mal pred sebou nádhernú takmer už vyzlečenú dievčinu, ktorá sa zmenila na ešte dokonalejšiu ženu. Celé majetky by mnohé dali za to, ak by ich niekto vymodeloval do takejto podoby. Nedokázal znej oči spustiť, tak veľmi ho fascinovala. Práve vtedy však zazvonil telefon a neprestával, zvonil znova a znova... Rozčúlene ho zdvihol a predstavil sa. Ozval sa ešte rozčúlenejší hlas na druhom konci. Poznal v ňom svojho priateľa z Koordinačného centra VPN.

...-Nepočuješ to auto?- zlostne a nahlas sa ozvalo zo sluchátka. Tak nahlas, že to aj jeho priateľka počula. - Okamžite zbehni dolu do toho auta a poklusom k starému, niečo sa deje. Ešte som ho nevidel tak nasr... zložil. ...-Prekliata politika, zaškrípal zubami a začal sa obliekať. Zbehli dolu a iba na veľké presviedčanie šoféra odviezli priateľku na letisko. Neskôr sa dozvedel, že iné lietadlo ju o pár dní odviezlo na veľa rokov do Spojených Štátov. Veľa ráz sa mu táto žena vracala do spomienok a snov, ktorých sa nedá zbaviť, ktoré sa priplazia nevedno ako a nedajú sa odohnať. Ani sa o to nepokúšal, boli to prijemné sny a predstavy, aj keď ich nikdy ne dosníval až do konca, pretože ani v skutočnom živote nedosiahli vyvrcholenie. Teraz tu táto žena znova stojí pri ňom, držia sa v objatí a aj cez šaty zacítil jej pružné telo. Pocítil vzrušenie ako zo starých čias. Roky ako by sa na nej nepodpísali, žiadne vrásky, mladistvé oči, pevný stisk, dokonalá postava...Okamžite v ňom vzbĺkla túžba. Trocha odstúpila a začala si ho zvedavo obzerať. ...- Vyzeráš dobre Ferino,- za hrkútala. Máš síce aj šediny, no pristane ti to. Aj tie vrásočky akoby tam patrili, zasmiala sa. ...- Chceš tým povedať, že by sa dalo ešte nadviazať na udalosť z pred dvadsiatich rokov, sondoval. ...- A prečo nie, znova za hrkútala.

Povedali si ešte zopár bežných banalít a o chvílu sa ruka v ruke vybrali k Ferinovi. Stačil si ešte všimnúť, že z tieňa sa vynorilo akési dieťa revolúcie a načiahlo ruku za nedopi tým vínom. Býval neďaleko a cesta im rýchlo ubehla. Pred činžiakom si ešte zavolala pre taxik a vstúpili. ...-Máme pre seba celé dve hodiny, oznámila mu. Na prvé poschodie kráčala po schodoch pred ním a Ferino so vzrušením pozoroval ako sa pred ním vlní nádherne telo o ktorom sa mu už toľko krát snívalo. -Teraz alebo nikdy, teraz alebo nikdy, presviedčal sa. Chvíľu trvalo než odomkol a vtedy sa ozvalo z medzi poschodia - Mnoga léta, mnoga léta, živijó... mnoga léta...a pristúpila k ním skupinka veselých ľudí s kvetmi, šampanským a ešte čímsi pekne zabaleným. Až vtedy si uvedomil, že má vlastne aj narodeniny. .....- Včera ste neprišli na magistrát pre vyznamenanie za 89 rok a tak ma pán primátor požiadal, aby som to takto zmenežovala, zaštebotala dievčina ktorú si pamätal z magistrátu a vložila mu do rúk to niečo, čo bolo tak pekne zabalené. Potom ho ešte poboskala a vtlačila sa dnu aj so skupinkou ľudí, o ktorých si na úrade mysleli, že sú jeho priateľmi. Strávili spolu celé dve hodiny vo veľmi prijemnom a milom rozhovore a nikto z nich , ani len netušil o čo všetko pripravili nešťastnú dvojicu. Rozišli sa,keď prišiel taxik a odviezol mu priateľku na letisko a znova do Spojených Štátov. .....- Vrátim sa o päť rokov už definitívne ako dôchodkyňa,- stíhla mu ešte oznámiť. Ferino však vedel, že tých päť rokov znamená pre neho- nikdy. Už teraz pozoroval na sebe, že sa mu skracuje dych, že ho dosť často chytajú kŕče do nôh. Vedel, že o päť rokov by sa iba vyhanbil. Už teraz to bolo na hrane. ....- Prekliata politika, šomral nahnevane, keď odkladal do špecialnej skrinky medzi ostatné vyznamenania aj poslednú plaketu. Cítil, že prišiel o čosi dôležitejšie.