So Svätým Otcom Jánom Pavlom II som sa osobne stretol od roku 1990 až do konca svojho volebného obdobia niekoľkokrát. Dvakrát sme sa rozprávali medzi štyrmi očami, z toho raz v Castel Gandolfo a raz na Slovensku. Boli aj rozhovory, pri ktorých boli prítomní svedkovia, ale obzvlášť spomínam na osobné rozhovory. Bol to muž obrovskej morálnej sily a čistoty, obrovského rozhľadu a nadhľadu nad problémom človeka a aj ľudstva vôbec, ktorý hľadal zásady spravodlivosti ľudského a istého božieho usporiadania, ktoré sa nestotožňovalo ani so západnou ani s východnou Európou. Podľa neho boli obidve choré.
Samozrejme, že sme sa veľa rozprávali aj o Slovensku. Keď som sa s ním prvýkrát rozprával o tom, že by sme chceli byť samostatným štátom, tak mi neodpovedal hneď, ale odpovedal vo svojom vyhlásení Slobodu národom od Baltu po Stredozemné more, kde sa nepriamo vyjadroval k postkomunistickému vývoju. Aj vtedy, keď vznikali problémy, sledoval pozorne Slovensko medzi vládou a cirkvou. A osobne listami zasahoval v cirkevných kruhoch, aby sa pomery zmenili v prospech veci. Osobné rozhovory týkajúce sa aj iných tém súviseli s výhľadom pre ľudstvo vôbec. Pre človeka ako individuum a s vecami cirkevnej politiky v Európe, aj tlaku na cirkev, ktorý všade existoval, aj tým, čo svätá stolica ponúka.
Môžem povedať, že Svätý Otec si Slovákov vážil. Mal nás rád. Ponuky, ktoré prišli cez moje ústa na Slovensko boli mimoriadne povzbudivé a v prospech cirkvi aj duchovných. Bohužiaľ, vo vnútri Slovenska sme dohodu nedosiahli. Pokiaľ išlo o podporu inde, môžem povedať, že pri väčšine mojich oficiálnych zahraničných návštev sa vždy zúčastňoval pápežský nuncius, čo sa každý takou poctou nemôže pochváliť. Keď pri mojej návšteve v Castel Gandolfo chcel byť osobný tajomník prítomný rozhovoru, Svätý Otec povedal, že my dvaja si tak rozumieme, že tretieho nepotrebujeme. Vedeli sme sa v mnohých veciach pochopiť, podporiť a byť s ním bolo samo o sebe zážitkom.
Jeho blahorečenie hodnotím ako vec nanajvýš aktuálnu. Nezabúdam ani na to, že Slovensko v tom čase malo a má dvoch kardinálov, čo je vo svete priam unikát. Ale obidvaja si to zaslúžili. Je tu mnoho vecí, za ktoré bl. Jánovi Pavlovi II. nielen cirkev, ale všetci ľudia môžu ďakovať. Pri prvej návšteve na Slovensku si kľakol a bozkal slovenskú zem, čo bolo fakticky uznanie tejto zeme ako samostatnej. Sprevádzal som ho celú dobu pobytu na oficiálne pozvanie prezidenta a moje. Ľudia sa so zbožnosťou, úctou a nádejou skláňali pred jeho autoritou. A to mu patrí, kým jeho pamiatka bude žiť.