Krajcerov šprint v oblasti, o ktorej si myslí že jej rozumie, vyvrcholil zlúčením Slovenského rozhlasu a Slovenskej televízie do molocha s podivným názvom SRTV – Slovenský rozhlas a televízia. Nápadité, netradičné. Prejavila sa kreativita tvorcov, ktorá ich zrejme potom sprevádzala pri vypracovávaní celého návrhu. Výsledok? Ako v tej povedačke „a čo zdravé zutekalo a čo choré nevládalo“.
Po takmer trojmesačnom fungovaní spojeného kráľovstva sa samozrejme ešte nemohli prejaviť klady, ktoré si od tohto kroku sľubovali jeho tvorcovia a tiež tí, ktorí poslušne zodvihli ruku pri jeho schvaľovaní. Paradoxne sa však prejavilo to, čo nielenže nesľubovali, ale dokonca tvrdili, že v žiadnom prípade sa to nestane. Hovorím o politickom vplyve na verejnoprávne médiá, vlastne pardón na verejnoprávne médium.
Kým doterajšie vlády, veď kto by odolal pokušeniu, sa snažili s väčším či skôr s menším úspechom ovplyvňovať dianie v rozhlase a v televízii, súčasnej vláde premiérky Radičovej sa podarilo rozbiť bank. Ako sa vyjadrili (po)tvorcovia zlučovania, neschopné mediálne rady zákonom odstránili. Na čelo postavili nestranícku nominantku, ktorú však volia v parlamente, a ona dobre vie kto tam má väčšinu. Odstránili skutočne všetky prekážky porušovania nezávislosti verejnoporávnych médií. Oni to interpretovali slovami – „posilnili sme ich nezávislosť“. Opäť sa potvrdilo, že keď dvaja hovoria to isté, nie je to to isté.
V zpravodajských a najmä publicistických reláciách sa už politický vplyv stihol prejaviť. Najčastejším hosťom v reláciách sa stala premiérka vlády. Zmenili sa aj moderátori, nemyslím tým, že ich všetkých vymenili. Zmenil sa ich spôsob moderovania (česť výnimkám). Neskáču do reči, samozrejme najmä koaličným politikom, poslušne ich nechávajú dohovoriť, veď sa to tak patrí. Ale robia aj nadprácu pritakávaním a prihrávaním takých otázok, že poslucháč či divák má chvíľami pocit, že idú podľa vopred dohodnutého scenára. V ľudovej reči sa tomu hovorí ako o určitom spôsobe lezenia niekam.
Chýba mi už len jeden obľúbený argument ministra financií Ivana Mikloša o tom, že štát je zlý vlastník. Ním sa otvorí cesta k privatizácií, potom nás už nič nezachráni od prívalu reality šou a plytkých seriálov, pri pozeraní ktorých treba spod televízora utierať vytečený med a slzy dojatia. Užijeme si aj donekonečna opakované reklamné šoty, zásadne vysielané v rovnakom čase aby nás náhodou nenapadlo prepnúť na iný program. Zotročení píplmetrami sa môžeme zapojiť do súťaže o blbý a ešte blbší program.