Písal sa rok 1905 a túto nábožnú pieseň spievalo tisíce ľudí v procesii, ktorú viedol pravoslávny kňaz Georgij Apollonovič Gapon (1870-1906). Pod pravoslávnymi zástavami, koruhvičkami a obrazmi svojho cára, putovali k svojmu panovníkovi starci, deti i ženy... aby sa na "jeho prsiach" vyplakali zo svojich žiaľov, nešťastí a chudoby. Sprievod bol pokojný, mierumilovný, dokonca aj policajti zabezpečovali poriadok, aby sa nestalo nič mimoriadne. Na jeho čele kráčali dvaja policajný dôstojníci a dozerali na to, aby procesia mala dôstojný a pokojný priebeh. Ľudia, keď bolo potrebné pokľakli, čiapky dali s pokorou dolu, modlili sa a spievali nábožné piesne. Takto popisuje udalosti ktoré predchádzali "krvavej nedeli" kňaz Gapon , v "Histórii môjho života". Spomína aj na to, že prvé salvy výstrelov do davu pokojných ľudí skosili aj dvoch policajných dôstojníkov, z ktorých jeden kričal na strielajúcich vojakov, aby prestali, že strieľajú aj na obraz svojho cára. Nepomohlo to, naopak ozývala sa aj naďalej streľba a do davu sa na koňoch vrútili kozáci, aby šabľami dokončili masaker. Stovky obetí tohto masakru sa stalo večnou škvrnou na panovaní Mikuláša II, ktorý tam vtedy ani nebol a nedal ani povel k streľbe. Postarala sa o to mašinéria, ktorú už dávno pred ním stvorili jeho predkovia a "blahorodia", ktoré boli oporou cárskeho režimu a ktorým bol tento režim zárukou ich privilégií. Celý svet vtedy strnul nad brutalitou tejto mašinérie voči svojim poddaným, ktorí prišli k cárovi s petíciou a prosbou o vypočutie. Bolo potrebné konať a cár sa rozhodol stretnúť zo zástupcami svojho národa. Gapon sa už vtedy skrýval pred políciou, no vo svojich spomienkach zverejnil priebeh tohto stretnutia tak, ako ho popísal jeden jeho účastník. ...Do závodu prišiel akýsi cársky hodnostár a vyberal zástupcov ľudu podľa toho, aby neboli mladí ani starí, aby neboli trestaní, aby boli nábožní... a predviedli ich potom asi 30-tich pred generála. Povyzliekali ich donaha, podrobne prehliadli a zaviedli do prijímacej miestnosti. Boli poučení kedy sa majú klaňať, aby nemali čiapky na hlavách, aby nepozerali drzo svojmu panovníkovi do očí...Po tejto príprave a dlhom čakaní konečne cár prišiel. Vstúpil do miestnosti v ktorej ho zástupcovia ľudu s pokorou a úctou očakávali, vytiahol list a prečítal im ho. Bolo im touto cestou oznámené, ako si jeho veličenstvo predstavuje svoje panovanie a čo očakáva od svojich poddaných. Potom so svojimi generálmi odpochodoval, bez toho, aby si vypočul názor svojho ľudu. Jeho zástupcom bol v jedálni ponúknutý obed a boli pohostení aj vodkou. - "Do videnia a Vráťte sa do práce, bolo im oznámené. Udalosti počas "Krvavej nedeli" sa odohrali v januári, takže v týchto dňoch nie je výročie, aby sme si pripomínali obdobie, keď "zem sa krvi napila", pred jedným z cárskych palácov v Rusku. Predsa však tieto udalosti nám nepripomínajú iba streľbu do ľudí, ale z pod prachu histórie, rašia aj výhonky, o ktorých sme si mysleli, že sú už dávno zabetónované. Všimnite si jednanie zo zástupcami ľudu. Akoby vtedy aj dnes mali čosi spoločného. Vládna moc vôľu ľudu ignoruje. Svedčia o tom aj posledné rokovania Tripartity, ktorú odborári museli z týchto dôvodov aj opustiť. Nie je predsa možné, aby ste chodili na rokovania, na ktorých vám bude iba oznámené na čom sa vláda alebo zamestnávatelia dohodli a vaše pripomienky nikto neberie vážne. Očakáva sa od vás iba, ako za čias Gapona, aby ste "nemali na hlave čiapku" a aby ste sa s úctou a pokorou prispôsobovali predstavám o živote v tejto krajine, naším novodobým "ctihodnostiam". A ne nahovárajme si ani, že nás civilizácia až tak veľmi poľudštila alebo zošľachtila. Do ľudí sa síce už nestrieľa, ale obete tu sú a "trh práce", táto obluda je rovnako nemilosrdná ako cárska mašinéria. Denne nám vypľúva zo svojich čeľusti, tisíce zmrzačených a dokaličených nezamestnaných ľudí aj so svojimi rodinami. A verte alebo nie, ale aj medzi nimi sú takí, čo si včas a dostatočne úctivo nedali pred nejakým "blahorodím" čiapku z hlavy, pokorne sa nepozdravili alebo drzo sa pozerali do očí. V takých prípadoch prichádza na radu "Kozák", poklepe vás po pleci a nasmeruje na Úrad práce. Tam vás "utopia" v sociálnej sieti z ktorej sa už nikdy nemusíte vyhrabať. A nemyslím si ani, že by nám pomohla dajaká procesia pred úradom vlády alebo prezidentským palácom, na ktorej by sme pokorne spievali... Ochraňuj nás Pane...