Ak nepoviem novinku, ak tvrdím, že stolička je prepotrebný kus nábytku, známy od najstarších čias ľudskej civilizácie. Ba i skôr. V súčasnosti je zhotovená z dreva, kovu a sedacia časť môže byť aj z dreva, kože, upletená zo slamy, plátna. Zvyčajne je štvornohá, ale môže byť aj trojnožkou, akú používali niekdajší čižmári či obuvníci. Archeológovia v pravekých jednopriestorových bytoch, postavených na kolových konštrukciách vedia, že tam boli nielen domáce pece, ale aj akoby kamenné sedačky, čosi ako stoličky pre jednu osobu. Murivo jednopriestorových miestností ohlodal čas, no kamenné sedačky zostali, ba aj pece. S kameňom sa súboj nevyhráva. Perúna Čiernobog počúvali modlitby prítomných zhromaždených okolo pece. Niektorí z domácich privreli viečka. Cítili sálajúce teplo a videli, ako tancuje Salome zaplatený tanec za hlavu svätého Jána Krstiteľa. Stoličke je jedno, kto na nej sedí. Je bezbranná, bezmocná. Musí slúžiť pánovi i sluhovi. Charakternému u podliakovi. Klientov si nevyberá. Nemá žiadne normy, nepripravuje intrigy, nepresadzuje kompromisy. Je poslušne poslušná. Magnifikátom sama pred sebou.

Keď odídu hostia, stoličky si sadnú do polkruhu a klebetia. Hovoria o tom, kto na nich dnes sedel, aký to bol človek, hniezdil sa, či hojdal? Či to bol človek kultivovaný s bohatým duchovným rozmerom, či umiernený politik alebo smutný fatalista? Jedna sa pýšila pred druhou. Boli i také, ktoré mali sklonené hlavy. Ktosi mi raz povedal, že stolička je vždy ponížená. Najmä vtedy, ak je zvyšná a hostia ňou pohrdli. Jedna z nich sa navonok bránila tým, že bude mať dlhšiu životnosť, lebo sa na nej nehojdali. Stolička z dubového dreva skríkla, že ona má azda najväčšie šance prežiť všetkých. Nedala sa ani kovová, i keď miestami hrdzavela a bola vždy najmenej obsadzovaná. Harkali sa po celú noc. Príchodom ranného slnka sa triezvo miernili a v krčme čakali na prvých hostí. Kto si na tú či onú stoličku sadne? Aký to bude človek? Koľko poldecákov a pív vypije? Vyčkávali a tŕpli, ktorá z nich bude po záverečnej triumfovať, pýšiť sa, že na nej sedel slušný mladík vo vyleštených topánkach s tenkými fúzikmi ako ten herec...

Zvažovali, ako je dobre stoličke, ktorá je inventárom za písacím stolom riaditeľa či sekretárky. Vraj ešte lepšie sa majú stoličky, ktoré sú v múzeu. Pravda, načo tajiť, tie si už čosi vytrpeli. Sú na zaslúženom odpočinku, ale vedeli by, oj, vedeli by rozprávať. Preskákali kadečo. Utrpeli nejeden úraz. Ešte šťastie, že sa dostali do šikovných rúk stolára. Stoličky v krčme vyčkávali. Podaktorým už bola aj zima. Príde niekto, kto ich zohreje? Nedbali by hneď i za cenu, že pán si bude o ich prednú časť opierať unavené baganče. Nech, vravela iniciatívne dubová stolička. Nech len nezostane nepovšimnutá. Prišiel pán. Fľochol na dubovú stoličku a pritiahol si ďalšiu. Tí, ktorí ho poznali, vedeli, že občas sedáva na dvoch stoličkách. Prečo nie aj teraz, keď má v peňaženke tučnú výplatu? Ako peniaze zarobil, o tom sa nehovorí. Krčma je dnes jeho.