Zdravotníctvo nemá dostatok financií. To je také samozrejme konštatovanie, ako že v mori je voda slaná. Nakoniec, ani tie najbohatšie krajiny sveta si nedovolia tvrdiť, že na nemocnice a zdravotnícky personál majú toľko finančných prostriedkov koľko potrebujú. Nie na všetkých zemepisných šírkach a dlžkach sa však stáva to, čo na našich. Nemocnice sú zadlžené, ako sa hovorí – až po uši – a k slovu sa dostávajú ani nie tak veritelia ako exekútori. Zdravotnícke zariadenia dlhujú na všetky svetové strany, ale paradoxne – veľmi často štátnym inštitúciám, alebo organizáciám a spoločnostiam, v ktorých má štát svoj /ne/malý podiel. Stačí spomenúť Sociálnu poisťovňu, energetické podniky, SPP...

K slovu sa potom dostávajú exekútori, ktorí za nemalé peniaze sa starajú o to, aby financie z jedného vrecka prešli do druhého. Konkrétnejšie - z jedného ministerstva do druhého. Akurát „za nechtami“ exekútorov zostane z nich skutočne nemalá čiastka. Desaťtisíce , ba i stotisíce eur... Pre zaujímavosť, môžu si žiadať odmenu až celú pätinu vymáhanej čiastky, ale pri jednej pohľadávke nemôžu prekročiť sumu 33 194 eur. Samozrejme, z tohto bludného kruhu je veľmi ťažké nájsť východisko. Exminister zdravotníctva a poslanec NR SR za stranu SMER-SD Richard Raši vidí v týchto exekúciách cestu k privatizácii nemocníc. Snažia sa takto o ňu tí, ktorým nevyšla transformácia nemocníc. Snažia sa takto o ňu tí, ktorým nevyšla transformácia nemocníc. Počas Rašiho ministrovania boli tieto exekúcie časovo pozastavené...

Na Slovensku za zmenami, ktoré urobili patričné orgány v súvislosti s vymáhaním exekúcií v ČR, dosť zaostávame. Prvý významný krok v tomto smere urobil svojho času exminister spravodlivosti Štefan Harabín. Ten zamedzil, aby exekútorom pripadla z vymoženej sumy dlžníka exekútorovi a nie veriteľovi, ako sa to dovtedy neraz stavalo. Okrem toho sa mu nepozdávalo, že občan, ktorý často dlžil nepatrnú sumu, prišiel zásluhou iniciatívy exekútora o strechu nad hlavou. V Česku teraz výrazne obmedzili odmeny exekútorom a právnikom z čiastok, ktoré, napríklad, dlžia čierni pasažieri za cestovanie v prostriedkoch MHD bez platného cestovného lístka. Samozrejme, nikto nemôže schvaľovať takéto formy prepravy občanov, ale na druhej strane nemôžu odmeny exekútorov a právnikov predstavovať sumy v stovkách eur. Pritom právni zástupcovia dopravných podnikov podávajú na súdy hromadné žaloby, najčastejšie riešené samosudcami, teda bez veľkého úsilia a časových strát zo strany právnikov. Aj dlžník, napriek tomu, že sa dopustil priestupku, napr. dopravného, má právo na ochranu pred neúmernými trovami zo strany exekútorov.

Náš Exekučný poriadok sa musí dožiť čo najskôr výrazných zmien. Veď u nás sa môžu /zatiaľ/ exekvovať aj nemocnice, sociálne ústavy, či kultúrne pamiatky, bez mihnutia oka môžu prísť o svoje majetky mestá a obce. Samozrejme exekútori majú morálne i zákonné právo na svoje odmeny za vymáhanie dlhov. Tieto však musia byť maximálne transparentné, zodpovedajúce vymáhaným čiastkam a v súlade s patričnými zákonmi. Všetko však musí byť v súlade s predstavami ministerstva spravodlivosti na jednej strane a Slovenskou komorou exekútorov na druhej. Veľa bude závisieť aj od toho – aká vláda vzíde po marcových voľbách do NR SR. Tej pravicovej asi až tak veľmi nebude záležať na tom, aby nové zákony a smernice chránili dlžníkov, ktorí sa často nie svojou vinou dostanú do takejto nezávidenia hodnej situácie a stávajú sa dobrým a ľahkým zdrojom príjmov nie vždy čestných exekútorov. Samozrejme , nemôžeme sa na každého exekútora pozerať ako na človeka, ktorému ide len a len o svoj osobný prospech a ľahký zárobok, často na hrane zákonov. Práve predovšetkým o zákony tu ide. Pokiaľ aj tie „exekučné“ nebudú kvalitné a nezabezpečia aj ochranu dlžníkov pred nepatričnými zásahmi exekútorov, bude tu naďalej dosť nejasností i neporiadkov. O svoje peniaze bude naďalej prichádzať štát a často aj tí, ktorí sa dopustili neveľkých priestupkov, za ktoré dostali primerané pokuty...