Zjednotená demokratická Európa pri otvorenej podpore a nahuckávaní nemenej zjednotených a demokratických USA, pomaly, no isto vnášajú do života plán vytláčania Ruska za hranice „civilizovaného“ spoločenstva. Uskutočňuje sa to, povedané rečou právnikov, „s osobitým cynizmom“.
Z rozhodnutia európskeho parlamentu sa 23. august, ako deň podpisu „Zmluvy medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom“ (neúnavne pomenúvanou paktom Molotov – Ribbentrop), stal v krajinách EÚ Európskym dňom pamiatky obetí totalitných režimov. Naša (ruská) odpoveď musí byť jednoduchá, adekvátna a hodinársky presná. Ruská verejnosť, ruské historické spoločenstvo musia „prinútiť“ vlastnú vládu RF iniciovať – a teda, trvať na vyhlásení OSN Dňa pamiatky na obete fašizmu a kolaborantstva.

Ako dátumy „sviatku kolaborácie“ môžu byť posudzované:
1. Mníchovský diktát – zmluva podpísaná 30. septembra 1938 predsedom vlády Veľkej Británie N. Chamberlainom, predsedom vlády Francúzska E. Daladierom, ríšskym kancelárom Nemecka Adolfom Hitlerom a predsedom vlády Talianska B. Mussolinim. Ako je známe, vďaka tejto zmluve Nemecko obsadilo Sudety a Poľsko obsadilo Tešínsko. Obzvlášť treba pri tom zdôrazniť, že tento dátum umožňuje vykladať pojem kolaborantstva omnoho presnejšie, ako je to zatiaľ uznané „medzinárodným spoločenstvom“.
2. Ľvovský pogrom 2. júla 1941 – masové vykynoženie židovského obyvateľstva a poľskej inteligencie nacistami a ich západoukrajinskými prisluhovačmi.
3. Výzva francúzskeho národného hrdinu maršala P. Petaina z 30. októbra 1940 k národu, v ktorej povoláva Francúzov na spoluprácu (fr. collaborer) s hitlerovskými okupantmi.
Pripomínanie si Dňa pamiatky obetí fašizmu a kolaborantstva má omnoho viac zmyslu a voči desiatkam miliónov obetí 2. svetovej vojny bude čestnejším pretože povolá na zodpovednosť vinníkov týchto obetí, no zároveň aj odstráni historikmi už dávno odmietnutý nevedecký a propagandistický pojem „totalitarizmus“.

Pre zjednotenú a demokratickú Európu to vyústi do poznania, že nebyť kolaborantstva, neboli by ani tieto desiatky miliónov obetí! A ak by aj boli, nerátali by sa na milióny. Zodpovednosť za smrť miliónov obetí leží na otcoch a dedoch tých, ktorí sa podujali na bezočivosť a chrapúnstvo porovnávať našu krajinu (Rusko) s Treťou ríšou. Nebudeme viesť prázdne reči a zoberme si hoci Poľsko, akúsi všeobecne uznávanú obeť druhej svetovej. Pretože jeho vina je na rozpútaní vojny kolosálna. Poľsko si spolu s Nemeckom delilo Československo. Zahraničná politika krajiny pred vojnou bola jednoducho zločinecká. Toto je názor nie nejakého stalinistu alebo „ruského fašistu“, ale samotného predsedu britskej vlády W. Churchilla.
Dokazuje to aj citát z jeho knihy „Druhá svetová vojna“ 1. diel, kapitola 18: „30. septembra sa Československo podvolilo mníchovským rozhodnutiam. „My chceme, - povedali Čechoslováci, - pred celým svetom vyhlásiť svoj protest proti rozhodnutiam, ktorých sme sa nezúčastnili“. Prezident Beneš odstúpil preto, že „sa mohol stať prekážkou vývoja udalostí, ku ktorým sa musí prispôsobovať náš nový štát“. Odcestoval z Československa a našiel útočisko v Anglicku.
Rozčlenenie československého štátu prebiehalo v súlade s dohodami. No Nemci neboli jedinými dravcami, trhajúcimi telo Československa. Okamžite po schválení Mníchovského diktátu poslala poľská vláda československej vláde ultimátum, na ktorý bolo treba odpovedať do 24 hodín. Poľská vláda požadovala okamžité odovzdanie Tešínska. Neexistovala žiadna obrana proti takejto hrubej požiadavke. Hrdinské črty charakteru poľského národa nás nemôžu nútiť zatvárať oči pred jeho neuváženosťou a nevďačnosťou, ktoré mu v priebehu stáročí spôsobovali také utrpenia. V roku 1919 to bola krajina, ktorú víťazstvo spojencov po mnohých generácií delenia a zotročovania premenilo na nezávislú republiku a na jednu z európskych mocností. Teraz, v roku 1938, kvôli takej malichernosti ako Tešín sa Poliaci rozhádali so všetkými svojimi priateľmi vo Francúzsku, v Anglicku a v USA, ktorí im vrátili spoločný národný život, a na pomoc ktorých boli tak veľmi odkázaní. Videli sme ako sa teraz, kým sa na nich odrážal záblesk mohutnosti Nemecka, ponáhľali zabrať si svoj čiastočku pri rozkrádaní Československa. Pre anglického a pre francúzskeho veľvyslanca mali počas tejto krízy všetky dvere zatvorené. Nedovolili im prísť dokonca ani k poľskému ministrovi zahraničných vecí. Za tajomstvo a tragédiu európskej histórie treba považovať, že národ, schopný akéhokoľvek hrdinstva, jednotlivci ktorého sú talentovaní, odvážni, očarujúci, neustále prejavuje také obrovské nedostatky v takmer všetkých aspektoch svojho štátneho života. Sláva v obdobiach povstaní a ťažkostí, hnus a hanba v obdobiach triumfu. Najchrabrejších z chrabrých až príliš často riadili najhnusnejší z hnusných! No vždy existovali dve Poľská: jedno bojovalo za pravdu, a druhé živorilo v podlosti. Raz budeme musieť hovoriť aj o neúspechoch ich vojnových príprav a plánov: o nadutosti i omyloch ich politiky: o úžasných bojoch a trápeniach, na ktoré sa sami odsúdili svojou nezmyselnosťou“.

Ako sa hovorí, k tomuto je zbytočný každý komentár! Hoci aspoň jedna poznámka. Mierumilovná poľská inteligencia udelila po obsadení Tešínska J. Bekovi titul doktora Varšavskej a Ľvovskej univerzity! A čo s faktom, ktorý zverejnil riaditeľ historického inštitútu Sliezskej univerzity R. Kaczmarek a ktorý sa doteraz zamlčoval, že na strane hitlerovského Nemecka slúžilo a bojovalo asi 500 tisíc Poliakov?!? Veď iba na východnom fronte padlo do sovietskeho zajatia minimálne 70 tisíc Poliakov a približne rovnaké množstvo zajali spojenci na západnom fronte. O úlohe Poliakov pri likvidácii 3 miliónov židov na poľskom území hovoriť netreba. Nie je o nič menšia ako úloha „pobaltov“ a zapadných Ukrajincov pri likvidácii „svojich“ židov. A na to, že Poliaci neboli len prostými vykonávateľmi nemeckej vôle, si stačí pripomenúť pogrom v Jedwabnom 10. júla 1941.
Mierumilovní Poliaci sa po oslobodení Poľska umúdrili dokonca na to, na čo sa neodvážil ani jeden národ Európy – zorganizovať židovské pogromy v Krakove 11. augusta 1945 a 4. júla 1946 v Kielci. A keď sa na to prišlo, pokúsili sa z toho obviniť sovietske špeciálne služby!

S Nemcami nemenej spolupracovali aj ďalšie národy, vedenia ktorých teraz obviňujú ZSSR zo všetkých smrteľných hriechov. Iba vo vojskách SS slúžilo 50 tisíc Holanďanov, 40 tisíc Belgičanov, 40 tisíc Estóncov a Lotyšov, 15 tisíc Dánov, Nórov a Švédov, 10 tisíc Francúzov atď. Ak k nim prirátame Európanov, ktorí slúžili vo Wehrmachte, v polícii a v ďalších ozbrojených zložkách Tretej ríše a aj v armádach spojencov Nemecka, tak počty už nebudú v státisícoch, ale v miliónoch.
Niekedy nám prichádza bojovať s názorom, že v Rusku je vraj moderné zveličovať rozmery európskej kolaborácie, nafukovať tému „Križiackej výpravy proti ZSSR“ a, naopak, zamlčovať fakty o odboji Európanov. Predovšetkým, manipuluje sa s faktami o „odbojárov“. Po víťazstve ich bolo vo Francúzsku stovky tisíc, no podľa údajov sovietskych vojnových zajatcov, podľa údajov ľudí vyvezených na nútené práce, podľa údajov francúzskych civilistov, španielskych, ruských a ďalších emigrantov, vrátane francúzskych komunistov („stalinistov“), ich bolo v období okupácie sotva niekoľko tisíc. No vo francúzskej polícii a v gestape zároveň slúžilo 200 tisíc ľudí, a iba z územia Alsaska a Lotrinska bolo do Wehrmachtu zmobilizovaných 180 tisíc ľudí. Okrem toho v ňom slúžili desiatky tisíc Francúzov z iných provincií a ďalšie desiatky tisíc bojovali s Angličanmi a s Američanmi v Afrike a na Blízkom východe v národných vojenských útvaroch.
Rovnaký obraz poskytujú aj malé európske krajiny. Luxembursko, Belgicko, Dánsko, Holandsko a Nórsko stratili pri obsadzovaní Hitlerom asi 10 tisíc vojakov, no na sovietsko-nemeckom fronte, na strane ríše ich stratili takmer dvojnásobok.

Úloha miestneho nežidovského obyvateľstva území okupovaných Nemeckom bola v procese holokaustu nejednoznačnou. Tisíce miestnych kolaborantov slúžili v pomocnej nacistickej polícii a priamo sa zúčastňovali na ochrane get, na sprevádzaní židov do miest ich likvidácie i na samotnom vyvražďovaní. Táto miestna polícia uskutočňovala transport židov do táborov smrti na územia, ktoré boli pod správou vichystického režimu vo Francúzsku, na Slovensku, v Maďarsku a v ďalších krajinách. Obyvatelia týchto štátov v masovom meradle udávali nemeckej alebo “svojej“ moci ukrývajúcich sa židov. Títo ľudia si bez akýchkoľvek škrupulí prisvojovali majetok zlikvidovaných židov, sťahovali sa do ich obydlí. Ba veľakrát sa so židmi i sami vysporiadali a nepotrebovali na to ani pomoc okupantov. Tak tomu bolo vo Ľvove, v Litve, v Poľsku, pogrom v Jedwabnom, v Chorvátsku...

Svedectvo západného historika:
„V roku 1941 – 42 spolupracujúci kolaboranti, z ktorých sa potom mnohí stali členmi protikomunistického odboja, zabili v každom prihraničnom regióne (s výnimkou Estónska) omnoho viac ľudí, ako Sovieti počas celého obdobia boja proti nacionalistom v rokoch 1939 až 1950 (Statiev A. The Soviet Counterinsurgency in the Western Borderlands. Cambridge University Press, 2010. P. 71). Zabíjali nielen židov. Chorváti v masovom meradle zabíjali Srbov, západní Ukrajinci – Poliakov, Poliaci – západných Ukrajincov“.
Dnes sú favoritmi Európskej únie práve potomkovia týchto vrahov – Chorváti, Poliaci, Pobalti, západní Ukrajinci. Áno práve oni. Na nich sa stavia. Ich využívajú, no proti komu – to vidí už aj slepý! Hlavným vkladom Hitlerom zjednotenej Európy do 2. svetovej vojny bola hospodárska kolaborácia. Dnes si už ťažko prestaviť jej rozsah. Vklad Hitlerových spojencov plus ekonomík okupovaných krajín, vedených svojimi národnými kolaborantmi (predovšetkým Česko, Slovensko a Francúzsko) na vytvorení sily Tretej ríše niekoľkonásobne prevyšoval rozsah americkej vojnovej pomoci USA Sovietskemu zväzu. Cez 2. svetovú vojnu sme sa nepostavili len Tretej ríši, ale aj hitlerovskej európskej únii! Približne 5 tisíc podnikov z Francúzska, z Československa, z Rakúska, z Belgicka, z Holandska a z ďalších európskych krajín pracovali na nemeckú vojnovú mašinériu. Podľa Ústredia vojnového hospodárstva Tretej ríše iba k 31. marcu 1935 činili vojenské výdaje týchto krajín 81 miliárd 35 miliónov ríšskych mariek. Absolútne nedvojzmyselným svedectvom toho sú slová dôstojníka Abwehru O. Reillyho z jeho knihy „Tajná vojna. Tajné operácie Abwehru na Západe i na Východe (1921 – 1945)“: „...priemysel a hospodárstvo (Francúzska – autor) pokračovali v pravidelnej práci, vo fabrikách Renaultu v Boulon-Billancourte výrobný pás bez prerušenia opúšťali nákladiaky pre Wehrmacht. Aj v iných podnikoch Francúzi bez akéhokoľvek prinucovania, bez reklamácií a vo veľkých objemoch vyrábali produkciu pre náš vojnový priemysel... Tisíce zamestnancov radu francúzskych fabrík v priebehu niekoľkých rokov, vrátane do roku 1944, bez slov pracovali na nemecký obranný priemysel. Prípady sabotáže boli veľmi zriedkavé“.

Najnepríjemnejšou pravdou pre Európsku úniu o kolaborácii je, že sa na ňu dala veľká časť európskej hospodárskej a politickej elity. Dlho sa o tom mlčalo, no v roku 1995 vtedajší francúzsky prezident J. Chirac priznal, že Francúzsko je zodpovedné za vichystickú vládu! Ako vidíme, priznal to len slovami.
Zavedenie Dňa pamiatky na obete fašizmu a kolaborantstva nám umožní nielen poukázať na bezprostredných vinníkov likvidácie desiatok miliónov ľudí počas 2. svetovej vojny na Tretiu ríšu, na jej spojencov a na jej prisluhovačov. Zároveň položí zábranu proti objavovaniu sa aj pokusov rehabilitácie „vlasovstva“ a ďalších foriem ruského kolaborantstva, ktoré sa objavujú v poslednej dobe pod zástavou z palca vycucanej teórie „druhej občianskej vojny“ v Rusku, údajne prebiehajúcej v rokoch 1941 – 1945. Obyčajná ľudská spravodlivosť totiž žiada, aby bola k tabuli hanby preto postavená nielen Hitlerova Tretia ríša, ale aj kompletná hitlerovská európska únia.