V posledných rokoch sa v médiách rozšíril nebezpečný zlozvyk (alebo forma propagandy?) – zvyčajne po nejakom „výbuchu“, už sa nerobia analýzy, nehľadajú sa vinníci, ale pozornosť čitateľa (či diváka) sa odvádza od tých zodpovedných akousi rozprávkou, ktorú môže uveriť naozaj len malé dieťa.
A tak sa hŕstke šialených arabov, so schopnosťami, na ktoré by aj James Bond bol hrdý, podarilo s lietadlami nabúrať do „dvojičiek“ v New Yorku a do Pentagonu – jednej z najstráženejších budov v USA. Tam dokonca s neviditeľným lietadlom. Lietadlo nad Pensylvániou nebolo zostrelené americkým vojenským letectvom, ale cestujúci premohli ozbrojených samovrahov s vidličkami z umelej hmoty, aby zomreli čím skôr.
V tejto rozprávke už od začiatku kadečo „smrdelo“, a ani za takmer 10 rokov sa to nezlepšilo. Skôr naopak. Mnoho vecí ostáva nevysvetlených. Napr. únoscovia sa najprv nenápadne vyškolili za pilotov najväčších lietadiel, za niekoľko mesiacov, keď to zvyčajne trvá roky a pokiaľ študent nie je filmová hviezda, tak ho tam pošle len letecká spoločnosť, pre ktorú už pracuje; veže padli, ale v Pentagone bol iba menši kráter bez čo len náznaku plechu, obhorenej pneumatiky, sedadiel, šatstva, ...; v „dvojičkách“ bývalo denne aj 20 tisíc ľudí, ale v osudný deň ich tam bolo len 7-8 tisíc (a z 2800 mŕtvych bol každý 6. hasič!); američania píšu dátumy ako „mesiac/deň“ (9/11) a 911 je tiež tel. číslo tiesňového volania, takže hoci američan by možno vybral takýto dátum (s propagandou na mysli, aby sa udalosti podvedome neustále pripomínali), arab by skôr vybral deň dôležitý pre moslimov (napr. začiatok Ramadánu alebo nejaké cirkevné výročie).
Podobnou báchorkou sa dodnes vysvetľuje 150 rokov stará americká Občianská vojna (Sever proti Juhu), ktorá bola o tom, že južné štáty sa chceli oddeliť od ostatných, pretože boli zdierané priemyselnými severnými – najmä federálnou vládou a voči prevažne poľnohospodárskemu juhu neprajným daňovým systémom. Nešlo o žiadne oslobodzovanie otrokov.
Obdobne je to aj so súčasnou hospodárskou „krízou“. Na vine sú vraj „nenásytní“ chamtivci, ktorí chceli zbohatnúť na stúpajúcich cenách nehnuteľností, investičné banky, či dokonca aj iná prasknutá bublina – burzový prepad internetových („dot-com“) podnikov v r. 2000, ktorý podľa mňa bola malá skúška pred veľkou „premiérou“. Dnešná hospodárska „kríza“ bola naplánovaná už v 1970-tych rokoch. Začiatkom 1980-tych boli zmenené zákony a pravidlá (najmä tie týkajúce sa bánk), boli založené tie správne podniky a spoločnosti, a do éteru boli pustené vhodné správy ... Už koncom 1980-tych rokov boli na mieste a rozbehnuté rôzne nástroje skazy (napr. Fannie Mae a Freddie-Mac – niečo ako FNM, len s opačným chronologickým postupom).
V prvej fáze (1985-2005) sa na predurčených miestach začali hromadiť peniaze aby sa potom záhadne „stratili“ (teda presunuli inam). V druhej fáze (2006-2012?) sa „stratené“ peniaze nahrádzajú štátnymi – „zachraňujú“ sa kadejaké banky, obrovské priemyselné podniky a dôchodkové fondy.
Keďže dnes asi žiaden štát nemá úspory (rezervy), peniaze na „záchranu“ sa požičiavajú od tých istých ľudí, čo „potrebujú záchranu“ (!?). Toto sa akosi priveľmi podobá privatizačnému „kolečku“ z 1990-tych rokov, keď nové vedenie podniku uložilo peniaze podniku tam, kde si na jeho kúpu požičalo. Navyše, pôžičky budú splácané z budúcich daní, teda z peňazí, ktoré sme ešte nestihli ani zarobiť, ani zdaniť. Ako ich zarobíme, keď všetko krachuje a stúpa nezamestnanosť, či čo sa stane, keď ich štát nebude môcť splatiť, sa akosi nikto nepýta.
Tretia fáza začne čoskoro (2012-3?) a bude to presun obrovského množstva pozemkov a nehnuteľností do rúk niekoľkých nadnárodných podnikov. To bude spočiatku „vítané“, keďže banky a štátne podniky/úrady poskytujúce hypotekárne záruky sa zrazu stávajú správcami priveľa nehnuteľností prevzatých od skrachovaných fyzických i právnických osôb. Tí jednotlivci, ktorí budú „poslúchať“, budú mať kde bývať (a pracovať) – a tí „neprispôsobiví“ nebudú.
Štvrtá fáza – ktorá možno nahradí, alebo bude prebiehať súčasne s treťou – bude obmedzenie výroby a dostupnosti potravín. Môže to byť zadržovaním alebo znehodnotením potravín už v skladoch, ale i obmedzovaním sejby a výroby nových. Máme sa na čo tešiť.