ANI VYSOKOŠKOLÁCI O ŇOM VEĽA NEVEDIA... Tak máme za sebou ďalšie výročie 17. novembra. Pre mňa začalo tak trochu šokujúcim počúvaním rozhlasovej ankety so študentmi Univerzity Komenského v Bratislave. Ani jeden z respondentov nevedel nič /!/ o demonštráciách ich predchodcov v novembri 1989. Teda ani to, prečo je tento deň štátny sviatok a čo sa vtedy pred 22 rokmi u nás udialo. Veľmi smutná realita, veď ide o budúcu elitu národa. Redaktorka sa ich nepýtala na obdobie napoleonovských vojen, alebo revolúcie 1848-49 v Uhorsku /aj keď i o týchto dejinných udalostiach by mali niečo vedieť/. Nuž, poznanie a spoznávanie vlastných dejín, žiaľ, bola a zostáva slabá stránka nášho charakteru.

Predsa sa ale v Košiciach našla skupina mladých, ktorá sa rozhodla pripomenúť si udalosti z novembra 1989 netradičným spôsobom. Už od 16.novembra z balkóna Štátnej vedeckej knižnice vyzývali Košičanov aby prišli medzi nich a podelili sa o spomienky na tie historické okamihy spred 22 rokov. Napriek pravidelne opakovaným výzvam sa neprihlásil nikto. Zdá sa, že väčšina z nás na tie dni, plné eufórie a očakávaní, už dokonca nechce vôbec spomínať. Jednoducho, ich očakávania sa stratili a doslova rozplynuli v súčasnej realite.
Ako každý rok tak aj teraz sa 17.november 1989 snažia privlastniť niektoré politické strany, predovšetkým pravicové. Známa je v tomto smere SDKÚ-DS, ktorá „odkaz Novembra“ pod modrým podkladom už nenápadne adresovala občanom v zatiaľ skrytej predvolebnej kampani. S Novembrom 1989 tradične prichádzali aj konzervatívci, predovšetkým šéf OKS Peter Zajac. Nie tak dávno dokonca na pôde NR SR vytýkal Robertovi Kaliňákovi /SMER-SD/, že na rozdiel od neho tohto ľavicového politika v tých pohnutých historických dňoch nebolo vidieť. Nuž, väčšina z tých, ktorí sa vtedy radi ukazovali, už dnes to nerobia. Zabezpečili si solídny život, keď už nie na rodnom Slovensku, tak napríklad v Prahe, v najlepšom prípade sa niektorí z nich zviditeľnia tak raz za rok a aj vtedy sa obracajú len do minulosti, o prítomnosti radšej mlčia. Tak to nakoniec bolo aj s Petrom Zajacom. Keď prišli dni výročia v tomto roku, tak už mal iné starosti. Stačilo určenie dátumu najbližších predčasných volieb do NR SR a jeho „jednoliaty a ideovo pevný štvorlístok“ sa nečakane rýchlo rozpadol. Páni konzervatívci sa rozbehli na všetky svetové strany, dokonca aj do náručia Igora Matoviča, len aby si zabezpečili solídne poradie na kandidátke. Kto z nich sa bude zaoberať Novembrom 1989, keď sú pred nami voľby. To je pre nich oveľa dôležitejšie ako sa zamýšľať nad ideálmi tzv. nežnej revolúcie. Tými už dnes nenadchnú prakticky nikoho. Každodenný život tých, ktorí sa živia svojou prácou, je v súčasnosti na hony vzdialený od všetkých ideálov.

Vráťme sa však k úvodnej myšlienke tohto príspevku. Mladí, a to nielen vysokoškoláci, by práve preto mali vedieť veľa o tom, ako sa žilo do roku 1990, čo sa vlastne udialo v novembri 1989 , čo všetko ich vtedajším rovesníkom sľubovali nové vychádzajúce politické hviezdy, ako ich nakoniec využili a vzápätí odvrhli. „Revolucionári“ odstránili tých, ktorí to s tou revolúciou mysleli čestne a nezištne a ktorí ju nakoniec aj začali – študentov. To je nakoniec jediné ospravedlnenie toho, že dnešní vysokoškoláci o Novembri 1989 nevedia takmer nič...