Som slovo, jedno z najfrekventovanejších v slovenčine. Významovo však vari vo všetkých jazykoch sveta. Ľudia prichádzajú, odchádzajú, odoberajú sa, lúčia, rozchádzajú ba aj rozvádzajú. Podávajú si ruky na rozchod, pokývajú rukou, klobúkom. Vše si na rozchod vypijeme kalíšek borovičky, pohár vína alebo črpák žinčice. Počúvame hlahol zvonov tak, ako počúvali naši starkí a prastarí. Pripravujeme sa na rozlúčku. Kedy, vtedy... Bilancujeme:
Dožil som sa takmer osemdesiatky, prežil som prelom druhého a tretieho tisícročia. S úctou, pokorou a nadšením som privítal vznik druhej Slovenskej republiky. Spomínam, ako každý, kto bol raz mladý, má šťastie dožiť sa staroby. To vedia iba pomyselné perute hviezd na oblohe v prievane našich hlasov vysnívanej cesty za chlebom a soľou.
Raz, keď je už neskoro prichodí mi pýtať si odpustenie od všetkých, ktorým som nechtiac ublížil. Rozväzujem diaľky, stretávky, uzlíky priateľstva, tajomstvá letu motýľov, tiché samoty zhovárať sa so Všemohúcim. Patrí sa poďakovať všetkým, s ktorými som sa stretol, počúval ich hlas, tešil sa z dotykov rúk, pohladenia, i keď som vše zastonal a hľadal útek z mračnového ošiaľu. Zvoniace melódie mojich myšlienok boli pre mňa lastovičkami vyspievané škovrančie lúče žičlivé na pohladenie, ako počúvanie Evanjelia.
Na dobré veci, ktoré človek zažije, časom zvykne zabudnúť. Zlé udalosti evidujeme niekedy po celý svoj život. Až potom, keď zomierajúcemu prikryjú hlavu vankúšom sa zamyslíš, zhasínaš vlny svetla a prosíš o prepáčenie. Nastane sväté ticho. Zastavia sa ručičky hodiniek, zatrasie sa strom tvojho starého otca, ktorý posadil všetko, čo si nazbieral do kalendára života, stáva sa minulosťou. Odchádzaš do tajomných záhrad ticha. S pokorou poráňanej chrbtici hľadíš na klávesy križovatiek nekonečna. Nájdeš stupaje svojich najbližších, ktorých si mal rád. Zisťuješ, že nie si osamelý. Samotári sú iba tí, ktorí zostali a trasľavou rukou s prizjabnutými prstami hádžu hrudku hliny na tvoju rakvu.
Načo dlhé a krátke reči. Kňaz dá posledné rozhrešenie. Zaznie umieračik. Povieš: Všetkých som vás mal nesmierne rád, všetkých z rodostromu národa, či boli za otvorenými alebo zatvorenými dverami. Všetci ste mali rozpäté krídla s otvorenou náručou a odháňali ste kamenný hlas vetra. Bol som s vami, zostávam v srdciach, mysliach a korkoch mojich vnukov.

Každý z nás sa bude raz rozlučovať. Nahlas, ticho, ba aj mlčaním.... Zbohom!