"Najväčším šťastím pre psa je mať dobrého pána", vysvetľuje pred obchodom s potravinami, svojim spoločníkom Asta. Tento krát sú poslucháčmi iba mladá Kólia a večne mrzutá Doga, ktoré tu uviazané o bicykle, tiež vyčkávajú na svojich pánov. Asta je krásny nemecký ovčiak, je najmúdrejšia a najskúsenejšia z celej svorky psov, ktorí sa tu schádzajú, dokonca aj filmová hviezda Rex, je rovnakej krvnej skupiny. Povráva sa, že aj Veľký Mastyf sa do nej zahľadel a to je ako každý vie, Pán Pes. Jeho predkovia počas vojen boli cvičený na to, aby svojimi mohutnými hrudníkmi zrážali z koni obrnených jazdcov medzi pešiakov. Asta však nemá o dedinských psov záujem, ona má vysokú mienku o sebe a svojej výnimočnosti. Bolo obdobie, keď pracovala v štátnych službách a preslávila sa vo vyhľadávaní výbušnín na letisku. Svojou šikovnosťou, inteligenciou a krásou tam oslňovala nielen personál, ale aj cestujúcich. Stačil však iba okamih a pri dopravnej nehode stratila svojho pána. Sama sa liečila mnoho dní zo zranenia, no do práce na letisko, sa už nevrátila. Ocitla sa v útulku pre psov, ponížená a urazená. Tam si ju našiel terajší pán, múdry a dobrý človek, ktorý jej vrátil radosť zo života a zbavil ju jej nedôstojného postavenia. Ešte i teraz si spomína na spoločníkov z tých čias, ktorí sa jej zdôverili o svojich utrpeniach, bitkách a trápeniach, ktorého sa im dostávalo. S hrôzou sa dopočula aj o osudoch svojich psích druhov, ktorí nemali Psie šťastie, zodrali ich z kože a navarili z nich guláš, alebo vyúdili ich v klobásach. Až vtedy pochopila, aké šťastie je mať dobrého pána. Aj teraz to svojim druhom zdôrazňovala, aké šťastie ich postretlo, keď ich berú páni a paničky so sebou na prechádzky, na nákupy, starajú sa o nich a zabezpečujú im dôstojný život. Kiežby to postretlo aj všetkých pouličných psov, ktorí sa bezcieľne potulujú po dedine, v ustavičnom strachu, že odkiaľsi vyletí kameň alebo palica.

...Asta patrí medzi psov, ktorých šťastie neopustilo. Našla si dobrého, starého pána a rýchlo sa navzájom obľúbili. Pán bol už trocha chorľavý a nevystačoval jej temperamentu. Bicykel keď chodili na nakúpi už iba tlačivá, opieral sa oň a Asta chápavo prispôsobovala svoje kroky, krokom starého pána. Občas ho svojim ňufákom postrčila, keď sa trocha dlhšie s niekym zarozprával. Mali totiž pevne stanovený program - Obchod s potravinami, novinový stánok a kosť u mäsiara, ako doplnok k jej granulám. Vždy, keď rozprávala spoločníkom o svojom pánovi, s obavami pozorovala dvere na predajni, kedy sa otvoria. Pohyby a kroky jej pána boli čoraz neistejšie. A potom to zasa prišlo, ako úder z jasného neba. Susedia spozorovali, ako Asta zúfalo pobehuje po dvore, zavýja a šteká na každého, kto išiel po ulici. V tom štekaní však bolo poznať strach, zúfalstvo i nariekanie, akoby sa stalo niečo strašného. A veru sa aj stalo. Prišla sanitka a jej pána vyniesli z domu na nosidlách. Vtedy sa im oči stretli posledný krát a Asta z nich vyčítala čosi ako - "Prepáč". A znova sa zmenil život tohoto nemeckého ovčiaka. Znova sa ocitla v zamrežovanej klietke, vo dvore s vysokým múrom, medzi svorkou psov, s podobným osudom. Iba občas sa niekto ukáže a odvedie si niektorého z nich so sebou. Leží na bruchu a hlavu má zloženú na svojich predných nohách. Je smutná a spomína na svojho dobrého pána. Rozmýšľa, či ju už nadobro opustilo jej Psie šťastie, alebo čí sa ešte niekto objaví a vyvedie ju z tohoto ohradeného útulku. Jej pán sa tiež ocitol v podobnom útulku pre ľudí, no on sa už na takéto Psie šťastie nespolieha. Z týchto útulkov si už nikto nikoho domov neberie.

Rudolf Slezák