O kríze sa hovorí minimálne od roku 2008. Aspoň na verejnosti. Odvtedy minimálne je jasné, že každé zodpovedné vedenie štátu musí hľadať riešenia. Vedieť rozmeniť dopady na spoločnosť na drobné a pripraviť východiská. Dopodrobna o nich hovoril Vladimír Mečiar vo vysielaniach viacerých médií, kde sa zúčastňoval diskusii na túto tému pred voľbami v roku 2010. Už vtedy upozorňoval, že ide o krízu usporiadania sveta, o krízu finančnú, hospodársku, krízu rozporu chudobných a bohatých, či o krízu hodnôt. Predseda ĽS-HZDS hľadal odpovede na otázky, čo všetko treba zmeniť, aká je diagnóza krízy a ako ju liečiť. Hlavný dôraz kládol na sociálnu oblasť z pohľadu zamestnanosti, kde je nutné prijať mimoriadne opatrenia pre pokles tvorby HDP a to tak, aby v rokoch 2011 až 2013 boli prijaté v tomto smere mimoriadne stabilizačné opatrenia.

Čoho sme svedkami dnes po roku od týchto prorockých slov? Aké boli založené rozvojové trendy, ktoré by umožnili ekonomiku aj reštrukturalizovať a prispôsobovať? Prvú vec, na ktorej Mečiar bazíroval, je nutnosť vybrať takú novú politickú reprezentáciu, aby mala silný mandát. A tento predpoklad sa nenaplnil už v tomto bode. Dnes po roku vieme, že z rozhádanej štvorkoalície na začiatku vládnutia máme rozhádanú šesť a viac koalíciu už po roku. Predseda ĽS-HZDS varoval voličov, že tento prvý predpoklad v podobe silného vládneho mandátu musí byť naplnený, aby nedochádzalo k politickým otrasom a vedenie štátu sa mohlo naplno venovať hospodárskym otrasom. Pred voľbami bolo Slovensko v porovnaní strednej Európy na tom lepšie oproti Poľsku, Maďarsku, Rumunsku, Bulharsku, ba sčasti aj oproti Českej republike. Kde sme dnes?

Mečiarove prognózy jasne varovali slovenských voličov už v roku 2009, že kríza bude dlhodobá a neskončí sa, kým sa svet nezmení do novej podoby. Už vtedy Mečiar žiadal, aby bola vytvorená 20 miliardová rezerva na preklenutie otrasov z krízy, ktoré na Slovensku dopadnú. Vysmiali ho všetci vrátane vtedajších koaličných partnerov a takisto nenašiel pre tento plán pochopenie ani u vtedajšej opozície. Preto upozornil na dôsledky krízy pripravením veľkej programovej konferencie 19. februára 2009 pod témou Perspektívy rozvoja slovenskej spoločnosti. Politika vo všeobecnosti k týmto témam zostala hluchá. Žiaľ, aj voliči. Akoby nikomu nezáležalo na vlastnom majetku, na vlastnej existencii. Dokonca v diskusnej relácii s terajšou premiérkou Ivetou Radičovou držal predseda ĽS-HZDS v rukách peniaze s tým, že nejde o otázky Grécka, ale o hodnoty kurzu týchto peňazí. A nik ho nechápal.

Nuž sa predseda ĽS-HZDS rozhodol priamo v diskusii s voličmi hovoriť, čo treba v kríze robiť, aké opatrenia. Ľudia však v kampani nechceli počuť pravdu. To geniálne pochopila opozícia, ktorá naklamala koľko sa do ľudí vošlo. Tak vznikli neoprávnene pozitívne očakávania, že sa všetko priam čarovne zmení. Zmenilo sa. Nie však čarovne. Naopak, tragicky. A teraz sa všetci tvária prekvapene. Vláda je zaskočená krízou. Nesie však vlastnú zodpovednosť, že nepočúvala rady zadarmo. Nie každý z politikov má teda za dnešný stav aj zodpovednosť, lebo boli aj takí, čo súčasnosť predvídali. Len im nikto neveril. A tak ten, čo mal pravdu, je mimo parlamentu. A v parlamente je ten, ktorý lepšie klamal. Opakuje sa rok 1929, veľká hospodárska kríza. Nakoniec, každý si prorocké slová môže vypočuť aj po roku:
http://www.stv.sk/online/archiv/vecer-na-temu?id=35929&date=2010-04-22