Človek, básnik, humanista
Pred 110 rokmi, 1. novembra 1900 sa v Hodruši, rázovitej baníckej dedinke neďaleko Banskej Štiavnice narodil EMIL BOLESLAV LUKÁČ. Básnik, prekladateľ, redaktor, publicista, kultúrny činiteľ, ktorého prominentný český literárny kritik F.X. Šalda zaradil medzi najvýznamnejšie osobnosti československého medzivojnového kultúrneho života a jeden z vrcholkov slovenskej medzivojnovej poézie.
Okrem básnickej tvorby pôsobil ako redaktor viacerých periodík /bol napr. zakladateľom a vedúcim redaktorom časopisu Tvorba, ktorý existuje podnes a kráča v jeho šľapajach/, editorom knižných vydaní a organizátorom spisovateľských podujatí. S jeho výraznou osobnosťou bol neodmysliteľne spätý medzivojnový kultúrny a spoločenský život na Slovensku, no najmä v Bratislave.
Jeho súputníci ho už dávno nasledovali do večnosti a i mladších pamätníkov jeho éry ubúda. Žije však niekto, kto mu bol najbližší – jeho jediná dcéra Eva Richterová – Lukáčová.

Ako ste vnímali a v srdci si zachovali svojho otca z obdobia detstva a dospievania?
- Z ranného detstva na sklonku medzivojnových rokov sú to len hmlisté, útržkovité spomienky. Otec sa často zdržiaval mimo domova, povinnosti poslanca čs. parlamentu ho povolávali do Prahy a navyše v rámci početných kultúrnych aktivít, na ktorých sa podieľal cestoval po celom Slovensku a tiež do zahraničia. Spomínam si však, že ak doma bol, tak u nás bývalo veľmi rušno – Podávali si tu kľučky literáti a kultúrni činitelia slovenskí, českí, maďarskí, francúzski, občas aj z iných krajín. S otcom som sa však pevnejšie začala zbližovať až po 2. svetovej vojne, keď už som bola dostatočne vnímavá na to, aby mohol usmerňovať moju tvárnu myseľ podľa svojich predstáv – v úcte voči slovenskej histórii a kultúre, jej dejateľom, k hodnotám, ktoré on sám si nadovšetko ctil a vyznával ich. Jeho snaha nevyšla nazmar – podarilo sa mu navždy do mňa vštepiť lásku a úctu k slovenským dejinám, kultúre, priekopníkom, ktorí ju tvorili, i ku krásam rodnej zeme, ktorej on sám zostal priam až zbožným obdivovateľom a verným bardom až do smrti.

Ako hodnotíte a citovo vnímate jeho život i život matky v rodinnom súžití? Zvláštnosti tej vzdialenej doby? Ako sa vytvárali ľudské vzťahy v tých neľahkých a zložitých podmienkach?
- V intelektuálnom a spoločenskom živote tvorili otec s mamou pozoruhodne vyrovnaný pár. Ona mu bola nielen vzornou manželkou, ale aj mimoriadne vzdelanou a všestranne rozhľadenou partnerkou. V spoločnosti boli obaja veľmi obľúbení – otec ako nevyčerpateľná studnica vedomostí a pre svoj zvláštny šarm, ktorým pôsobil najmä na dámy, mama zasa pre svoj britký, niekedy až nemilosrdný zmysel pre humor. V tých časoch totiž Bratislava napriek svojmu významu bola nepríliš veľké, takpovediac provinciálne mesto, ľudia tu nežili ako dnes v anonymite, ale mali k sebe podstatne bližšie. Osobitne intelektuálske kruhy. Ľudia „od pera“ – spisovatelia, básnici, novinári, výtvarní umelci, herci, aj iní kultúrni činitelia sa pravidelne stretávali v nespočetných bratislavských kaviarňach, viechach i útulných krčmičkách, kde pri poháriku vína či čiernej káve so štamperlíkom koňaku debatovali na najrôznejšie témy. Boli to ľudia rozličných vierovyznaní i politických názorov, ale charakterizovala ich vzájomná tolerancia, boli to, ako sa vraví, „akademické debaty“. Prevládala v nich čoraz konkrétnejšie sa črtajúca hrozba rozpínajúceho sa fašizmu, obavy o svetový mier i osud Československej republiky.

Akousi oázou mieru a pohody bola domácnosť J. G. Tajovského v tichej vilovej štvrti pod bratislavskou Kalváriou. Pod materinským krídlami jeho manželky pani Hany schádzali sa tu mladí literáti a nachádzali nielen štedrú pohostinnosť a morálnu podporu oboch Gregorovcov, ale v nejednom prípade aj nezištnú hmotnú pomoc. Málokto napríklad vie, že aj mojim vtedy ešte veľmi nesolventným rodičom na vlastné náklady vystrojili svadbu a o pár rokov neskôr sa teta hana stala aj mojou krstnou mamou. Aké sú vaše bezprostredné city a spomienky na otca a matku po desaťročiach a v jednotlivých životných etapách?
- Ako som už spomenula, moja mama bola otcovi nielen milujúcou manželkou, ale aj v pravom zmysle slova partnerkou a v časoch najťažších životných skúšok, keď sa mu takpovediac rúcal svet a odvracali sa od neho, ba surovo naň útočili aj tí, čo mu ešte nedávno boli priateľmi, bola mu významnou /ak nie aj takmer jedinou/ nielen morálnou, ale aj existenčnou oporou. Či už to bolo vo frontových a pofrontových dňoch, keď sme v tom virvare prišli takmer o všetko /počas našej evakuácie v Skalici nám takmer „dohola“ vykradli bratislavský byt, o ďalšie veci sme prišli pri požiari nákladného auta, ktorým sme sa sťahovali /a ocitli sme sa načisto bez prostriedkov/. Boli to ťažké časy, ktoré ho pripravili o vyše dvadsať rokov tvorivej práce. A sužovalo ho aj to, že pri jeho perzekvovaní som sa automaticky „zviezla“ aj ja – brány všetkých vysokých škôl sa predo mnou hermeticky zavreli a počas veľkej previerkovej „čistky“ v roku 1959 ma – citujem vyjadrenie jedného z členov previerkovej komisie -:ako „buržoázneho pankharta“ okázalo vyhodili aj z miesta pomocnej redaktorky vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Aj vtedy nám obom bola pevnou oporou mama, jej neochvejná viera, že zlo, akokoľvek mocné, nemá večný život. A – ako, ostatne, takmer vždy, - mala pravdu. Obloha sa napokon vyjasnila – ibaže trochu prineskoro...

Ku ktorým dielam, literárnym útvarom, básnickým obrazom a veršom svojho otca sa s osobitným záujmom vraciate?
- Samozrejme, že najbližšia mi je báseň „Až narastieš“ venovaná mne, doteraz sa k nej príležitostne vraciam a oživujem si jej posolstvo. Srdce ma vždy zabolí pri čítaní veršov „Nad matkiným hrobom“ – ten zúfalý výkrik nekonečného žiaľu nielen nad stratou najmilovanejšej bytosti, ale aj nad jej trpkým životným údelom, ktorému čelila so vztýčenou hlavou. Dojíma ma jeho vrúcna láska ku stredoslovenskej prírode, dedinke v náručí Štiavnických hr, do ktorej sa takmer do posledných dní často vracal. Do rodného domca pod majestátnou stáročnou lipou, na matkin hrob na evanjelickom cintoríne, na známe miesta pripomínajúce mu mladosť, hoci to boli neraz spomienky viac boľavé ako radostné. Taká je jeho Hudba domova, Na rodnej pôde a tento vzťah sa odráža j v mnohých ďalších básniach, i z neskoršieho obdobia.
Najviac ma však oslovil a moju životnú filozofiu ovplyvnil jeho vášnivý odpor voči ľudskej nevraživosti, zlobe, násiliu, vojne prinášajúcej nešťastie a žiaľ, ruinujúcej osudy a životy ľudí a diela ich umu a rúk. Opäť a opäť ma v tomto zmysle priťahoval jeho „Moloch“ /1938/, v ktorom poukazuje na blížiacu sa hrozbu 2. svetovej vojny, už tuší, že ľudstvo sa rúti do desivej záhuby, a takisto „Legenda včerajška a dneška“. V básni „Goya“ reaguje zasa na nástup fašizmu v Španielsku. Daniel Okáli o jeho poézii z tohto obdobia napísal, že „vari niet v našej vojnovej poézii – publikovanej legálne – tvorby, ktorá by tak drsne, bezohľadne a otvorene odsudzovala vojnu...

Čo je spoločné, platné a trvalým odkazom diela Emila Boleslava Lukáča pre súčasnosť i pre nasledujúce generácie?
- To, čo žiaľ veľkej časti súčasnej mladej generácie veľa nehovorí oddaná láska k rodnej zemi, cieľavedomá snaha pričiniť sa o dôstojné miesto Slovenska v povedomí európskeho spoločenstva, úcta k všeľudským hodnotám. A predovšetkým jeho priam zúrivý odpor voči vojne a násiliu akéhokoľvek druhu, ktoré tieto hodnoty ničí a privádza ľudstvo na pokraj záhuby. Jeho verše vystríhajú a burcujú v období rozpínajúcej sa hrozby fašizmu a nacizmu a sú aktuálne i dnes – lebo, ako sa presviedčame, ľudstvo je zrejme nepoučiteľné...

Ako by ste sa prihovorili za svojho otca – a v jeho zastúpení čitateľom – k 110. výročiu jeho narodenia?
- Otec zomrel pred vyše tridsiatimi rokmi – 14. septembra 1979 – a hoci za svojho života býval neodmysliteľnou súčasťou, ba jednou z dominánt bratislavského, ba celoslovenského kultúrneho života, v ostatnom čase sa naň značne pozabudlo. A nezaslúžene – veď za vyše polstoročia toho okrem básnickej, prekladateľskej a publicistickej tvorby pre svoj národ v kultúrnej oblasti naozaj veľa vykonal. Tolerancia a empatia panovali v našej rodine aj v náboženskej sfére. Otec jednoznačne hlásal ekumenizmus, medzi jeho blízkych priateľov patrilo nemálo katolíckych duchovných /o tom, že si ho vážili aj vo francúzskych katolíckych kultúrnych kruhoch svedčí aj skutočnosť, že ho prijali za člena-korešpondenta Spoločnosti Paula Claudela, významného francúzskeho katolíckeho spisovateľa, dielo ktorého tiež prekladal. A blízkych priateľov mal, zväčša ešte z obdobia 1. ČSR aj medzi komunistami, medzi nimi dominoval najmä dr. Vladimír Celentis, a v povojnovom období bývalý minister kultúry básnik Miroslav Válek, ktorý mi po jeho smrti existenčne veľmi pomohol.

O živote, diele a pôsobení môjho otca by sa dalo ešte dlho rozprávať. No chcem zdôrazniť a pripomenúť aspoň jedno: nesmierne miloval a ctil si národ, z ktorého vzišiel, krajinu, v ktorej sa narodil a žil – tú utešenú zemičku pod Tatrami, ako ju nazýval a do ktorej sa vždy s láskou vracal a neopustil ju ani vtedy, keď sa mnohí jeho rovesníci húfne sťahovali do iných zemí zasľúbených... Pre jej zviditeľnenie v okolitom svete vykonal naozaj veľa a nazdávam sa, že si viac ako ktokoľvek z jeho literárnych súputníkov zaslúži, aby neupadol do zabudnutia.