Denníky slovenského lekára Makovického, Jasnopolianske denníky, ktorých štyri knihy majú rozsah viac ako 2200 strán a v ktorých zaznamenal udalosti zo života spisovateľa Leva Nikolajeviča Tolstého sú dodnes vysoko hodnotené a majú ohlas. V decembri 2011 si pripomíname 145. výročie narodenia Dušana Makovického. Tomuto výročiu je venované aj prvá časť textu Dušana Kerného. Publicistista Dušan D. Kerný s podporou Slovenského literárneho fondu navštívil Ruskú federáciu s cieľom zistiť, aký má teraz ohlas práca slovenského lekára, tolstojovca Dušana Petroviča Makovického v súčasnej literárnej spisbe.

Október sa láme do novembra. Hmlistá jeseň. Stromy zhadzujú lístie. Z ruských briez ono padá zlaté, stačí trochu slnka a vidno aké zlatisté je lístie briez. Cez koruny stromov a hmlu v šeremetevskom parku presvitajú kopule pravoslávneho chrámu, len kúštik ďalej, na bráne niekdajších úspechov národného hospodárstva, VDNCH, sa týčia sochy družstevníka a družstevníčky. Obďaleč o zástavku sa priam vzpína v novej hrdosti slávny pár muža a ženy s kosákom a kladivom od sochárky Muchiny, dvojica, ktorú dodnes vídať na začiatku filmov z produkcie Mosfilmu. Od zastávky metra VDNCH človek prejde okolo lesknúcom sa pylóne s raketou na špici – nie je to pomník, ale symbol kozmonautiky v ktorej doteraz je Rusko svetovou špičkou.... .....stanica VDNCH má len jeden východ. Darmo som sa teda s Architektom dohovoril, že sa počkáme pri východe. On ma čaká pri východe dolu lebo vlaky metra jazdia jedným aj druhým smerom, nemôžeme sa teda minúť. Ja zasa čakám hore a pred mojimi očami sa odvíjajú neuveriteľné scény ruského hlavného mesta, ktoré na tomto v čistote udržujú zjavné cudzinky hlasno štebotajúce niektorým zo stredoázijských jazykov – chodia suverénne a sebavedomo, je ich veľa práve tak ako im podobných cestujúcich. Obraz, ktorý tu ešte pred niekoľkými rokmi nebol. Keby som sa nenáhlil stretnúť s Architektom a jeho druhmi, vychutnával by som si túto scénu dlhšie, veď nikde tu nie je toľko smetí, aby sa na každú smetiarku s jej sklápajúcou sa lopatkou ušlo....

Expedícia po trase starej viac ako storočie
Architekta a jeho druhov dala so mnou jedna a tá istá myšlienka bez toho, aby sme o sebe mali predtým čo len najmenšej potuchy. Keď som ju vyslovil v svojom okolí nahlas po prvý krát, každému to pripadalo ako výstrednosť. Keď som ju vyslovil druhý či tretí krát a potom som o tom napísal ruskému básnikovi a autorovi azda najskvelejšej ruskej eseje o Rúfusovi, Michailovi Pismennému, odpovedal mi, že mám veľké plány a že mi želá, aby sa mi naplnili – preložené do priamočiarej slovenčiny to znie ako priateľské varovanie, aby som si to dobre rozmyslel do čoho leziem.... Architekta a jeho priateľov dala dovedna rovnaká, tá istá myšlienka. Nazvali to rovno – expedíciou. Pretože putovanie po Rusku už samotné sa stáva neraz výpravou. A expedícia je, keď niečo presne hľadáte, idete podľa vopred pripraveného plánu. Architekt, Spisovateľ, Pamiatkár / a treba si uvedomiť čo to znamená byť v Moskve, kde hlavným nástrojom rekonštrukcie pamiatok býva buldozér, pamiatkárom, v ruštine kraeved/, Vedec a riaditeľ múzea, Historik /v šeremetevskom zámočku/ sa vydali na podobnú cestu, akú absolvoval v posledných dňoch svojho života spisovateľ Lev Tolstoj – v sprievode svojho druha a lekára, Slováka Dušan Makovického. Bolo to na začiatku minulého storočia. Čo je na tom také dôležité ešte dnes? To bola kľúčová téma rozprávania Slováka s Rusmi. Keďže Makovický si všetko presne zapísal jeho denník / vydaný len v ruštine/ slúžil všetkým prítomným ako sprievodca – a navigátor, akýsi GPS po tom všetkom, čo sa odohrávalo v tej dobe a v tých ľuďoch. A nie je to nijaký paradox, že to strhlo ruského architekta, ruských spisovateľov, azda najchýrnejšieho ruského ochrancu pamiatok a autora knihy o pamiatkach a pamäti Moskvy a muzeálneho vedca a tí všetci dovedna považovali za úplne samozrejmé, že sa o podobné putovanie zaujíma niekto zo Slovenska. S úplnou samozrejmosťou prijímali denník Makovického na prahu druhého desaťročia dvadsiateho prvého storočia ako značky cesty, ktorú netreba nechať zarásť. Všetci stretli v šeremetevskom zámočku, lebo nás dali dovedna denníky Dušan Petroviča Makovického – a preto, že našou témou bolo – Rusko. Architekt mi o denníkoch Makovického hovorí – to nie sú len zápisky, to je akési evanjelium Dušana / Makovického/, sú to presné zápisky a svedectvo Dušana v ktorých akoby berie na seba časť viny za to čo sa udialo, že putovanie skončilo smrťou veľkého ruského spisovateľa svetového formátu. Lenže tajomstvo za týmto textom sa skrýva v tom, že Tolstoj opustil svoju tulskú zem, tulskú guberniu, lúčil sa vlastne so svojim brehom, kresťanským brehom, lebo Rusko to nie je jedna krajina, Rusko je krajinou rozličných svetov a niektoré sú také rozdielne, že sa nedajú spojiť – a toto Dušan Petrovič pochopil. Tolstému preto prišlo zle lebo opúšťal svoju známu zem a Dušan vtedy pochopil, že je to koniec a preto treba zostúpiť z vlaku, zhodou okolností to bolo mesto Rannenburg, Dušan si myslel, že Tolstoj už nedožije ani dve hodiny a on žil ešte týždeň.

Cesta Tolstého, to je ruská téma. Každých sto rokov sa to opakuje, príbeh Tolstého cesty, ktorej takým presným kronikárom bol Makovický, to je obraz Ruska, to nie je sto rokov starý príbeh, to je dnes, tak ako vyzeralo Rusko vtedy so svojou nenásytnosťou a rozdielom medzi bohatými a chudobnými a duševnou prázdnotou – to bolo vtedy a s tým sa stretneme aj dnes. Tolstého cesta je cesta poznania, že intelektuálny priestor jestvuje, že je možnosť dohovoriť sa a dohovárať sa, všetci chápali, že možno vytvárať priestor pre dorozumenie – a Tolstoj žil a konal v tomto priestore – preto ten príbeh nie je o storočnej dávnosti, je to o dnešku, končí Architekt svoje zhrnutie putovania.

Cesta do Astapova
Do železničnej staničky, ktorú všetci poznajú len preto, že tu vyložil z vlaku Makovický Tolstého. Spisovateľ /Vladimír Berezin, stály autor literárneho časopisu Novyj mir/ mi hovorí o svojom texte – nazýva sa jednoducho – Cesta do Astapova. Nazýva to cestovným románom, pretože práve dnes treba písať o cestovaní, treba písať tak, aby čitateľ mal chuť túto cestu zopakovať – a na to potrebujete priestor, teda literárny priestor. Zväzuje vás alebo zaväzuje a ak ste ruský spisovateľ, jednoducho spisovateľ o to väčšmi – to už podľa toho aký ste formát, tradícia, povedzme Bulgakova o smoliarovi, ktorý putuje medzi dvomi moskovskými ulicami nehovoriac už o románe Moskva – Petušky od Venedikta /Veničku/ Jerofejeva. /Ten by sa asi čudoval, že v týchto novembrových dňoch roku 2011 uviedli v Historickom múzeu, teda pri múroch samotného Kremľa jeho poému v luxusnom vydaní viazanú v koži so slovami, že je to jedno z najgeniálnejších diel XX. storočia, možno by ocenil, že je doplnené Encyklopédiou ruského pijanstva/.

Každý sa pri putovaní mení na Makovického
Ruský spisovateľ však nezabudne povedať o ceste do Astapova, teda po putovaní po stopách posledných dní Leva Tolstého to najzaujímavejšie svedectvo. Najzaujímavejšie o Makovickom, o jeho denníkovej metóde presných záznamov a napokon zmysluplné pre Slováka v dnešnom Rusku na tejto trase – každý putujúci po tolstojovských stopách sa mení na Makovického – každyj iduščij tolstovskim sledom prevraščaetsja v Makovickogo. Je to priam neuveriteľné – po storočí sa o tejto udalosti hovorí a píše takto. Je to neuveriteľné – musíte putovať takú diaľku, aby ste toto dnes počuli o tom, čo zanechal slovenský lekár v ruskom vedomí, v ruskom spisovateľovi po storočí. V tom je napokon zmysel putovania. Ruský spisovateľ sa však textom o putovaní zaoberá neustále – Tolstoj sa totiž vracia. Cestovanie je príbeh, cestovanie po stopách Tolstého a Makovického bolo putovanie po tom, ako sa zmenil ich život. A putovanie po príbehu v ktorom sa Tolstoj rozhodol zmeniť svoj život – ale najmä sa rozhodol prijať rozhodnutie niečo riešiť. Nebolo to akési náboženské či nábožné putovanie, ale rozoberanie sa v samom sebe, v schopnosti rozhodnúť sa, povedať si sebe samému pravdu o sebe – toto je tá väzba na Tolstého dnes. Všetkých nás dala dovedna vlastne situácia, keď sme museli – každý niečo úplne iné vo svojom živote riešiť, museli sme sa rozhodnúť, putovali sme každý v sebe samom, rozoberali sme sa v sebe samom. Preto nás cesta dala dovedna a preto je to neopakovateľné – už nikdy sa nestretneme. Ale na tomto putovaní sa preto sa človek stáva Makovickým, makovickovatie, potrebuje zo seba dostať záznam toho čo videl navonok a čo prežil vo vnútri seba samého. Veď aj teraz je krajina v prelomovom bode tak ako vtedy. Toto je to rozhodujúce – Tolstoj je bod, kde treba hovoriť pravdu a zaznamenať to presne tak, ako to robil Makovický. Musím to napísať, nejaké ružové smoklenie, prikrášľovanie nie je zaujímavé, treba to vypovedať, pretože potom, čo sa položí posledné slovo na papier prestane to omínať, prestane ma to svrbieť, hovorí mi Spisovateľ. Historik sa zhodne s Architektom – keď si človek spomenieš, keď nazhŕňaš, nazhromaždíš minulosť, rodičia sa Ti vrátia – Tolstoj písal sedem rokov Vojnu a mier pretože chcel vrátiť čas. Chcel si vrátiť aj detstvo tým, že sa zaoberal minulosťou. Chcel si vrátiť na staré kolená aj Jasnú Poľanu takú akou bola, keď sa narodil. Všetci akosi zabúdame na to hlavné – na malý kameň uprostred trávnika pred budovou, kde Tolstoj žil – ten kameň je na pamiatku miesta, kde stálo pôvodné sídlo, pôvodná ústredná stavba usaďby, grófskeho sídla v ktorej sa gróf Tolstoj narodil. Mladý búrlivák Tolstoj ju prehral v kartách, drevenú stavbu rozobrali a preniesli. Tolstému nemohla nechýbať, veď mal to prázdne miesto po ostatok života rovno pred očami. Tolstoj dlho veril, že detstvo sa dá akosi vrátiť, až v septembri 1869, keď mal 41 rokov pochopil, že detský sen sa nevráti.

Jasná Poľana – to je Rusko
Jasná Poľana to je asi Rusko, ktoré by bolo bývalo, keby nebolo revolúcie, vlastne ma nezaujímal Tolstoj, ale priestranstvo, konečne som sa rozobral v Jasnej Poľane ako aj v jej ako dvoch rozličných kópiách prenesených do jej výkladu v priebehu mnohých desaťročí. V dvoch rozličných a rozlične pestovaných idealizovaných predstavách - svätého Ruska, ktoré nikdy nejestvovalo a liberálnej kópie, kópie Európy, čo v Rusku tiež nikdy nejestvovalo. Tieto predstavy narážajú do seba dodnes čelne ako barani, pritom ani jeden tento model v Rusku nejestvoval a nie je teda reálny, preto treba vlastne kompromis. Musíme sa zároveň teda aj vrátiť k svojmu pôvodnému jazyku, teda pôvodnému ruskému jazyku, ruský jazyk si totiž za minulé desaťročia vymyslel svoju krajinu – papierovú, bumažnuju, jestvuje len na papieri, v médiách, publicistike, knihách, literárnych časopisoch. Jazyku vôbec a ruskému jazyku obzvlášť treba vrátiť pôvodný zmyslel. A o tom má človek možnosť uvažovať, rozmýšľať, keď sa uberá rozličnými Ruskami v Tulskej a susedných guberniách, je to všetko o dnešku, ruskom dnešku...
A ozaj, čo sa stalo na Slovensku s tým lekárom – kronikárom, doktorom Makovickým?