Tajná alebo verejná voľba ústavných činiteľov v národnej rade je už dlho na pretrase. Tajná voľba je klasická, je ustanovená v platnom zákone o rokovacom poriadku NR SR. Verejná voľba je akútnou potrebou vládnej koalície politických strán – je to zrejmé z úsilia, ktoré v tomto smere vyvíjajú vládni poslanci.
Opozícia je proti zmene rokovacieho poriadku v tom zmysle, aby voľba generálneho prokurátora (a niektorých ďalších činiteľov a funkcionárov) bola verejnou. V národnej rade aj v médiách vyhlasuje, že vládnej koalícii ide o to, aby spolitizovala (rozumej: podriadila si) celú prokuratúru. Keďže sa na disciplinované hlasovanie svojich poslancov nemôže spoľahnúť (a pri tajnej procedúre kontrola nie je možná), riešenie hľadá v zmene spôsobu voľby.
Vládna koalícia tvrdí, že jej ide iba o to, aby poslanci volili zodpovedne voči svojim voličom – a len pri verejnom spôsobe volieb sa môžu voliči dozvedieť, či nimi zvolení poslanci hlasujú tak, ako chcú voliči.
Nuž – záležitosť má niekoľko zaujímavých aspektov.
Predovšetkým: volili voliči poslancov?
Niektorých určite. Voliči volili konkrétnych poslancov vtedy, keď zakrúžkovaním na kandidačnej listine označili, ktorého poslanca menovite volia. Viacerí poslanci sa tým naozaj môžu pochváliť; niektorí dokonca len vďaka takýmto osobným sympatizantom získali mandáty. Popri takto označených poslancoch so zistiteľným počtom vlastných voličov dostali sa do národnej rady aj takí, ktorých konkrétne nikto nevolil. Získali mandáty len vďaka tomu, že niektorá z politických strán uviedla ich mená na volebnej kandidačnej listine. Možno majú svojich osobných voličov, nedá sa však zistiť ich počet. Náš volebný systém pomerného zastúpenia je už raz taký.
Ak nevieme zistiť, kto boli konkrétni voliči väčšiny jednotlivých poslancov, vie niekto zistiť želania, vôľu týchto voličov v čase volieb? Ani približne nie. Aj keby sme vykonali seriózny prieskum, mohli by sme sa dozvedieť voličské želania dnes. A nevedeli by sme, komu z poslancov je ktoré želanie adresované. O tom, voči ktorému poslancovi smerovalo aké želanie jeho voličov v čase volieb – o tom sa nevieme dozvedieť nič určité. Ako teda môže ktokoľvek tvrdiť, že verejná voľba umožní skontrolovať, do akej miery ktorý poslanec plní vôľu svojich voličov?! Toto odôvodnenie nie je pravdivé.
Nasleduje otázka: s akými úlohami poslali voliči kandidátov do národnej rady?
Veľmi, veľmi voľne by sme mohli predpokladať, že ich ta poslali s úlohou splniť volebný program politickej strany, za ktorú kandidovali. V skutočnosti je to inak. Od poslancov môžu voliči očakávať, že sa budú usilovať o splnenie volebných programov – ale nie, že ich v úplnosti splnia. Nielen preto, lebo volebné programy sú určené na získanie voličských hlasov a nie na výkon politickej moci. Ide aj o to, že v súčasných demokraciách vládnu obvykle koalície politických strán, nie jednotlivé strany. Výkon získanej moci sa potom riadi (obvykle) programovým vyhlásením vlády – a toto vyhlásenie je kompromisom medzi pôvodnými cieľmi jednotlivých strán koalície. Kompromisný charakter vládneho programu znamená, že niektoré sľuby z volebných programov sa doň nedostanú. Poslanci sa o to môžu usilovať, ale princíp potrebnej parlamentnej väčšiny im znemožní splniť predsavzatia z volebných sľubov (ak im na tom vôbec záleží). Uvažujúci volič s niečím takým ráta už pred voľbami a počas nich. A teraz: môže volič potrestať poslanca, ktorý ho sklamal?