• Igor Novák v pozícii trénera Tatrana Prešov
    Igor Novák v pozícii trénera Tatrana Prešov

Prešovský futbalový kapitán a československý reprezentant – Jozef Kuchár

K výrazným a nezabudnuteľným postavám prešovského a československého futbalu sedemdesiatych rokov patrí bez zveličovania Igor Novák (1948-2006).
S futbalovou loptou sa dôverne zoznámil v doraste Tatrana Prešov pod vedením Ing. Jána Karela a popri tom mladý chlapec pomerne dobre hral na husliach, ale nakoniec kožená zvíťazila nad hudbou. Neraz sa stalo, že keď jeho rovesníci na detskom ihrisku hrali futbal, Igorove puzdro na husle slúžilo ako „žrď“ provizórnej bránky. Futbalovému kumštu sa učil veľmi vytrvalo a jeho silná vôľa postupne prinášala viaceré úspechy. Potom išiel do sveta. Obliekal dres v mužstve Duslo Šaľa pod vedením trénerov Kováča a Puteru. Pôsobil aj v drese Červenej hviezdy Bratislava, ktorú viedol tréner Kohút. V cudzom kraji nebol spokojný on, ani jeho otec Ján, ktorého som osobne veľmi dobre poznal. Ako vtedajšieho tajomníka Okresného výboru Československého zväzu telesnej výchovy v Prešove ma požiadal, aby som pomohol prinavrátiť Igora do Prešova. Po viacerých pokusoch a presviedčaní trénera Jozefa Karela sa to podarilo. Nováka prijal do svojho mužstva. Až po rokoch, aj keď nerád, sa uznávaný tréner priznal, že to bolo jedno z jeho najlepších, rýchlych rozhodnutí.

Prvoligový dres obliekol v apríli 1970 na ostravskej pôde. Príležitosť, ktorú dostal, dokonale využil. Prešov v tomto zápase získal bod a Igor patril k najlepším na ihrisku. Od tejto chvíle neustále zdokonaľoval svoje futbalové umenie. Jeho príslovečná húževnatosť a talent ho zaradili medzi najlepších prvoligových hráčov. Bol oporou a dirigentom mužstva. V jeseni 1972 sa Tatran Prešov v druhom kole nového ligového ročníka predstavil v Prahe na ihrisku Sparty pred vyše 20-tisícovou návštevou. Prešovčania vyhrali 1:0. Víťazstvu venovali pražské denníky mimoriadne veľkú pozornosť. Čs. SPORT okrem iného napísal: V stredovej trojici podal veľký, fyzicky náročný výkon Novák. PRÁCE: V prešovskom mužstve skvelý výkon odviedol Novák. MLADÁ FRONTA: Prešov sa predstavil v Prahe vo veľmi dobrom svetle. Najlepší hráč na ihrisku bol rozohrávač Novák.

Jeho presvedčivá hra, silná vôľa a túžba čo najviac dokázať mu zabezpečili pevné miesto v zostave Tatrana. Aj jeho pričinením Prešov v ročníku 1972/73 obsadil v najvyššej súťaži druhé miesto a celkom zákonite reprezentoval našu krajinu v súťaži, o Pohár UEFA. Režisér hry bol samozrejme pritom. Prešovčania v prvom kole po výsledkoch 4:1 a 1:1 vyradili Velež Mostar, ale v druhom kole narazili na veľmi silného protivníka. VfB Stuttgard bol nad sily kolektívu, ktorý viedli Milan Moravec a Karol Petroš. V Tatrane sa v rokoch 1970-73 vystriedalo mnoho hráčov okrem iných aj Červeňan, Holeš – Sopko, Čabala, Bálent, Husár, Mačupa, P. Molnár, Semančík, Škorupa, Štefan, Turčányi, Onufrák, Takács, Velecký, Balogh, Meľuch, Majerník, Mikloš, Komanický, Bubenko, Pasierb, Fatľa, Bartek, Vankovič a samozrejme Novák, bez ktorého si tréneri ani diváci nevedeli predstaviť mužstvo na ihrisku. Takmer v každom zápase bol v centre pozornosti divákov aj novinárov. Po zápase s Bohemiansom v Prahe (2:2) sa o jeho výkone veľmi pochvalne vyjadrovali všetci poprední redaktori. Denník PRAVDA (28. Novembra 1972) napísal: Obidve mužstvá mali vo svojich radoch po jednej veľkej osobnosti. Vo farbe domácich ňou bol Dobiáš, v mužstve hostí Novák. ŠPORT: Novák bol najlepším hráčom na ihrisku. PRÁCA: V hodnotení hráčov Tatran dostal dvojku a Bohemians 2,08. Novák ako jediný na ihrisku dostal jednotku.

Stabilné výkony, tvorivá hra, častá streľba a vzácna schopnosť vyburcovať spoluhráčov k vysokej bojovnosti a nadšeniu mu zabezpečili miesto v reprezentácii Československa. Na svoj prvý štart v drese so štátnym znakom si aj po rokoch veľmi rád spomínal: „Bolo to v októbri 1972 v Prahe v stretnutí s Holandskom. Prehrali sme síce 1:2, ale pre mňa to bol nesmierne veľký zážitok a uznanie za všetko, čo som hre zvanej futbal od útlej mladosti venoval. Z mojich úspechov sa veľmi tešil nebohý otec. Vždy ma dokázal povzbudiť, ale niekedy zazneli aj slová miernej kritiky. Bol a stále pre mňa je a ostane príkladom obetavosti, nadšenia a životného optimizmu, ktorý mu pomáhal prekonávať mnohé problémy a veľké zdravotné ťažkosti.“ Igorovi rodičia... Matka lekárka, pochádzajúca zo slnečnej Grúzie a otec partizán, spojili svoje osudy v pohnutých časoch druhej svetovej vojny. Ich neľahký životný príbeh priblížil mnohým ľuďom v našej vlasti aj v zahraničí známy film Prerušená pieseň.

Azda aj preto Igor a jeho sestry Inga a Naďa Nováková-Krajčová, terajšia dekanka Fakulty humanitných a prírodných vied Prešovskej univerzity, vstrebávali svet a každodenný život v ňom inak, plnohodnotnejšie, s patričnou dávkou zodpovednosti a dôslednosti, ako ich rovesníci. Rok 1973 bol pre prešovského kapitána mimoriadne priaznivý. V ankete o Československého futbalistu roka obsadil tretie miesto a posilnil svoje postavenie v reprezentačnom drese, ktorý obliekol šesťkrát. Najlepší výkon podal v máji 1973 v Prahe proti Anglicku (1:1), keď navyše strelil prekrásny gól a rozhodol o cennej remíze. Denník SPORT v tejto súvislosti napísal: Bol strelcom jediného gólu, ktorý padol po prekrásnej strele. Má veľmi rýchly štart na loptu, šikovnú kľučku, ktorou sa vie zbaviť protihráča. Darilo sa mu aj v ďalších zápasoch s Dánskom, NDR aj Bulharskom. Konkurencia bola mimoriadne silná. V reprezentačnej stredovej formácii o miesta bojovali okrem Nováka aj Pollák, Kuna, Bičovský, Jokl i Hagara. Pomery v reprezentácii sa postupne komplikovali a vzájomné vzťahy neboli najlepšie. Igora vyzliekli z reprezentačného dresu.

Po dlhšej prestávke opäť reprezentoval. Päťkrát nastúpil v olympijskom mužstve a pomohol Československu k postupu na OH ´80 v Moskve. Dres so štátnym znakom obliekal pod vedením trénerov Václava Ježka a Františka Havránka, ktorý viedol olympijský tím. Obidvoch si veľmi vážil a považoval za popredných futbalových odborníkov. Aj v Tatrane Prešov vždy rešpektoval trénerov. S úctou spomínal na bratov Karelovcov, Štefana Jačianskeho, Béla Malagu, Milana Moravca, Karola Petroša, aj Jozefa Tarcalu. V apríli 1977 najlepší a najpopulárnejší hráč prešovského mužstva sa po zápase so Spartakom BS Vlaším (5:1), rozlúčil so svojimi priaznivcami výborným výkonom. Na 5 mesiacov obliekol vojenskú rovnošatu a posilnil celok Dukly Tábor, ktorá hrala v druhej národnej lige.

Nestáva sa často, aby potlesk divákov zaburácal už pred otvorením stretnutia, keď hlásateľ predstavoval obidve mužstvá. Športový život prináša mnohé neopakovateľné a prekvapujúce situácie. Jednou z nich bola rozlúčka s kapitánom, ktorý bol najvýraznejšou osobnosťou v rokoch 1970-1980. Neodchádzalo sa mu ľahko. Dvojročný syn Igorko, malá Natália, manželka, príbuzní a spoluhráči neskrývali dojatie, že tých päť mesiacov (podľa vtedajšieho zákona mal ako vysokoškolák slúžiť 12 mesiacov) im bude veľmi chýbať. Priznal sa, že je mu ľúto, keď príde deň postupu jeho mužstva do najvyššej súťaže. Zaželal chlapcom, aby sa im aj bez svojho kapitána darilo. Odchádzal, aby sa vrátil. Jeho hráčska kariéra začala nenápadne, zložito, mimo rodného mesta. Príležitosti, ktorú dostal, sa chopil ako skutočný bojovník. Prešovské farby obhajoval dôstojne, nielen v najvyššej súťaži, ale aj v rokoch, keď sa Tatranu nedarilo. Nie náhodou bol dlhoročným kapitánom, odhodlaným hráčom prvého sledu, ktorého žiadna búrka na ihrisku, ani v šatni neprekvapila, nestrhla k šedivosti priemerných. Vždy stál na strane spravodlivosti a pravdy, či išlo o trénerov, hráčov, alebo niektorých nepopulárnych funkcionárov. Nevyhýbal sa ostrejším debatám s vedením klubu, ale aj s novinármi. Mám z takejto debaty osobnú skúsenosť. Po prvoligovom nevydarenom zápase na domácej pôde s Trenčínom (1:2) som na adresu Prešovčanov v denníku Šport napísal: „Sopko, Sobota, Jozef, Majerník i Bubenko hrali nezodpovedne, bez zápalu a presnejšej kombinácie. Zaradenie Sopka do stredovej formácie bolo omylom. Tento hráč nedokázal ani len presnejšie prihrať a väčšina jeho prihrávok skončila na kopačkách súpera.“

Tieto slová až príliš nahnevali Igora Nováka, ktorý prišiel do redakcie v bojovej nálade s cieľom obhajovať svojich spoluhráčov, ktorým som vraj krivdil. Po ostrejšej výmene názorov a argumentácie faktov, sa debata skončila zmierlivo. Požiadavke kapitána, aby som mužstvo aj povzbudzoval a nie iba kritizoval, som vyhovel iba čiastočne. Jeho futbalové aj ľudské kvality často vysoko oceňovali aj organizátori Ankety o najúspešnejšieho športovca okresu Prešov. Túto poctu získal v rokoch 1972, 1973, 1977 a 1978. V roku 1975 obsadil druhé a o rok neskôr tretie miesto. Prešovský kapitán s autoritou reprezentanta bol príkladom športovca, ktorý dokázal nájsť svoje pevné miesto v spoločnosti. Úspešne absolvoval štúdium na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove, odbor ruština – telesná výchova. Rozhľadený muž vnímajúci svet okolo seba s očami otvorenými dokorán urobil všetko, aby naďalej rozvíjal svoj talent a patril k najplatnejším hráčom. Tisícky ľudí pokladali Igora za „svojho“. Mali ho radi a obdivovali jeho nesmierne nadšenie i zápal pre všetko čo robil a nielen na ihrisku. Postupoval tak, aby mali radosť jeho najbližší, jeho priaznivci, a aby sám mal dobrý pocit z toho, čo na futbalovom trávniku robí. Uznanie mu patrilo i za to, akým nevšedným spôsobom dokázal spojiť vrcholový šport s plnokrvným každodenným životom. V našom rozhovore pre denník Šport v roku 1993 povedal aj tieto slová: „Počas môjho pôsobenia v Tatrane Prešov som prežil úspechy, veľké pády aj mnohé nepríjemné prehry. Napriek tomu to pre mňa bola veľmi krásna futbalová etapa. V tých časoch sa vystriedalo v Prešove mnoho trénerov aj hráčov. Takmer na všetkých si veľmi rád spomínam. Tvrdý tréning, túžba byť lepší a získavať úspechy zrejme rozhodli, že pomerne dlho som mohol hrať v najvyššej súťaži. Záver aktívnej činnosti sa mi nevydaril. Po deviatich rokoch pôsobenia v Tatrane, som v júni 1979, keď sme vypadli z najvyššej súťaže, odišiel do Prahy. Dres Bohemiansu mi ostal len krátkou spomienkou, lebo vážne zranenie znamenalo koniec hráčskej kariéry. Lopte som však ostal verný ako tréner.“

Aj trénerskej práci sa venoval s nasadením všetkých síl a schopností. Vyše päť rokov pôsobil v Giraltovciach, potom v Bardejove a v roku 1987 sa vrátil do Prešova a venoval sa výchove mladej generácie. Dôsledná trénerská a pedagogická práca prinášala úspechy. V roku 1992 vybojoval s kolektívom starších dorastencov titul Majstra Slovenska. V tejto súvislosti mi v rozhovore pre denník Šport povedal: „V trénerskej práci sme spolu s Majerníkom presadzovali menej driny a viac hravosti, aby naši chlapci náročnú a potrebnú záťaž znášali dobre. Som presvedčený, že v mládežníckych kolektívoch musíme pracovať tak, aby pre mladých hráčov bol futbal viac, ako prvá láska. Pre mňa stále platí základné krédo – urob všetko, aby mladý hráč, ktorý odchádza z dorastu vedel loptu spracovať, presne prihrať a rýchle bežať. Potom sa môže uplatniť v rôznych mužstvách aj v rôznych systémoch hry. Zisk titulu majstra je pre mňa tou najväčšou odmenou, akú tréner od svojich zverencov môže dostať. Avšak je aj ocenením práce a potvrdením, že systém, ktorý uplatňujeme je správny a účinný. Som rád, že mládežnícky futbal sa ešte výraznejšie dostáva do povedomia športovej verejnosti.“ Najväčší úspech svojej trénerskej kariéry dosiahol ako tréner prvoligového mužstva Tatrana Prešov v ročníku 1994/95, keď sa Prešovčania pod jeho vedením prebojovali do druhého kola Pohára víťaza pohárov. Dobrú trénerskú prácu odviedol aj v Ružomberku, v Banskej Bystrici či Bardejove. Ako tréner pôsobil v zahraničí, v Ománe a aj v Katare. Na sklonku svojho života aktívne pracoval v Združení futbalových internacionálov Tatrana Prešov. Z našich radov navždy odišiel v roku 2006 ako 58-ročný.

Tréneri Tatrana Prešov Igor Novák a Štefan Nadzam. Foto: Ján Marton

Tréneri Tatrana Prešov Igor Novák a Štefan Nadzam. Foto: Ján Marton

Igor Novák, kapitán mužstva a Ján Dančo, predseda futbalového oddielu Tatran

Igor Novák, kapitán mužstva a Ján Dančo, predseda futbalového oddielu Tatran