V polovici septembra zhromaždenie pätnástich občianskych organizácií a poslancov parlamentu, medzi nimi bol podpredseda NR SR, spievalo uprostred Bratislavy slovenskú štátnu hymnu a matičnú hymnu Kto za pravdu horí... Husto pršalo, to však prítomných neodradilo – 19. september je dňom pamätného Vyhlásenia Slovenskej národnej rady o vypovedaní poslušnosti uhorskej vláde a o vyhlásení nezávislosti Slovenska Ľudovítom Štúrom. Pred 163 rokmi odznelo v Myjave.

Tentoraz si ho pripomenuli v Bratislave – dôvodom bol protest, proti uvažovanému premiestneniu štúrovského súsošia zo stredu Bratislavy a jej nahradenie súsoším Márie Terézie. Nejde len o bratislavskú záležitosť, ide o hlavné mesto Slovenskej republiky. Zámena by bola „oslavou veľkomaďarskej a maďarizačnej politiky, bolo by to zneuctenie generácií Slovákov“, hovorí sa vo vyhlásení.
K tomuto vyhláseniu sa pripojilo na osobitnom zasadaní aj vedenie Únie slovenských novinárov/ÚSN/ a táto téma sa stala jedným z hlavných bodov októbrového Valného zhromaždenia ÚSN – po bohatej a vecnej diskusii zhromaždenie odhlasovalo vytvorenie stálej mediálnej komisie ÚSN s tým, aby celý vývoj sledovala, v mene ÚSN vydávala stanoviská a usilovala sa tak v hlavnom prúde dominantných médií dosiahnuť, aby bolo počuť aj alternatívny hlas a trvalo sledovala celú problematiku a problémy s tým súvisiace. Členovia ÚSN na zhromaždení vychádzali najmä z negatívnej skúsenosti, ako pred poldruharokom nastupujúca vláda a predovšetkým vtedajší predseda parlamentu urobil hlavným predmetom prudkej kampane sochu Svätopluka - tým sa ukázalo nebezpečenstvo, ktoré predstavuje reklamná prax niektorých politických strán, ktoré pritom mlčky o. i. prešli napr. inštaláciu busty kontraverzného politika v Košiciach.
Vráťme sa však na bratislavské námestie, k súsošiu Štúrovcov. Podstatný je však aj obraz, ktorí videli všetci prítomní – v hustom daždi recitovala prostovlasá Eva Kristínová a niekto z publika vybehol, aby nad ňou držal dáždnik. Kto pozná osobnosť pani Kristínovej vie koľko ráznosti vie dať do gesta odmietnutia. To sa stalo aj teraz – a bol to výnimočný obraz. Veď odznievali verše Martina Rázusa Sme národ a Andreja Žarnova Bojovníci. Zaslúžilá Matičiarka vybrala verše rodáka z Vrbice, ktorý kvôli národným postojom svojim a celej rázusovskej rodiny musel študovať inde ako na Liptove, ako si nespomenúť na to, akú úlohu zohral pri zjednocovaní slovenských národných síl, ktoré vyústilo do Zvolenského manifestu /1932/.

Aj pri mene básnika Andreja Žarnova, si nemožno nespomenúť ako sa rodák zo Záhoria, z Kuklova, zapísal do dejín slovenskej literatúry, ako bol z nej najmenej pol storočia vymazávaný, kvôli neliterárnym súvislostiam, medzi mnohými inými aj preto, že nezmenil ako jediný lekár – patológ - svoje jednoznačné hodnotenie z roku 1940, že vyvražďovanie poľských dôstojníkov v Katyni spáchali Sovieti – teda to, čo je dnes priznaná historická pravda.
Verše zrodené v nečase nemohla Eva Kristínová recitovať pod dáždnikom len, aby sa uchránila daždivému nečasu. Jej gesto si treba zapamätať – je to gesto dôstojnosti. Gesto osobnosti. To som zažil aj v Poľsku v septembri 1967 , na návšteve tam bol francúzsky prezident – nezabudnuteľný de Gaulle, autor vyhlásenia o potrebe Európy od Atlantiku po Ural. Nemal na sebe onú blýskavo - parádnu uniformu francúzskeho generála, ale zelenú uniformu, vzor roku 1943. Na Westerplatte, kde sa bránilo sedem dní 182 poľských vojakov nemeckej presile v prvej bitke druhej svetovej vojny, kládol veniec s prezidentskou trikolórou. Spustil hustý dážď a protokol hneď vyštartoval s dáždnikmi – nezabudnuteľný je odmietavý pohyb hlavou, ktorým spražil protokolistu - on, generál de Gaulle vzdáva hold padlým – a to sa má byť pod dáždnikom!?!? A zrazu, jeden po druhom mizli všetky dáždniky...

Bolo to gesto dôstojnosti. Tú treba ukázať vždy – ak ste osobnosť. Nezabudnem ako prenikavý filmársky talent Dušan Hanák kráčal s peknou dievčinou do schodoch na recepciu karlovarského filmového festivalu –vtedy azda najväčšiu udalosť v štáte. Nechceli ju pustiť. Pozvánka je iba pre jedného. Pohrdlivým spôsobom ju roztrhal pozvánku pred očami uvítacej spoločnosti, pozvánku podpísanú jedným z najmocnejších mužov nášho filmového sveta a pohrdlivo im ju hodil pod nohy. Keď dnes stretávam už prof. Hanáka srdečne sa zdravíme – ja najmä preto, lebo nikdy nezabudnem na gesto mladého umelca vo veľkom filmovom karlovarskom svete a na umenie zachovať si vždy dôstojnosť a dať najavo opovrhnutie hlúposti moci....