Rok, čo nás delí od katastrofy poľského vládneho špeciálu v Smolensku /10. marca 2010/ ukázal, paradoxne, ako sa za rok prehĺbi televízna schopnosť a neschopnosť. Samozrejme najmä pre toho, kto je televízny divák na Slovensku.
Vlani sa česká verejnoprávna vzchopila okamžite, bez zaváhania, bez meškania. Nepochybne aj preto, že má spravodajcu vo Varšave a profesionálne schopné zázemie vo vysielacom ústredí. Hlavnou témou sa tragédia v Smolensku na pozadí smútočnej pripomienky vojnového masakru poľskej inteligencie v Katyni, stala pre českú verejnoprávnu prinajmenšom na úrovni ostatných európskych staníc pre profesionálnu žurnalistickú schopnosť ľudí v štúdiu a ich produkčného zázemia. V celodennom vysielacom príbehu celej drámy sme videli a počuli naživo tragédiu zo všetkých strán vrátane diskusie s leteckými odborníkmi z Čiech, ktorí smolenské vojenské letisko poznali z vlastnej praxe. Ten deň mal aj široký politický rozmer v zložitých vzťahoch Varšava – Moskva. Česká verejnoprávna to ukázala naplno.
Tragédia je dodnes živá a na jej prvé výročie, ktoré takisto pripadlo v tomto roku na víkend, zasa česká verejnoprávna mala po dva dni, zasa v sobotu a v nedeľu, inú celodennú vysielaciu tému. V priebehu krátkeho času už druhého škandálu v českej politike. Popredné osobnosti českej poprevratovej politiky hovoria o „nebezpečenstve berlusconizácie“ českého štátu, o „pučisticko – mafiánskych metódach likvidácie politických protivníkov, metódach z arzenálu spravodajských služieb“. A to sa v Čechách píše sa rok 2011.
Našinec však sleduje, ako to podáva česká verejnoprávna, ako nasadzuje mužov a ženy zo svojho tímu profesionálne, ako postaví štúdio s divákmi a tromi odborníkmi, z nich dvaja majú skúsenosť s dvoch amerických univerzít, jeden z európskeho centra. Jeden z nich sa takmer stal českým prezidentom. Traja politici vlády v štúdiu sedia. Moderátor jediný stojí. Všetci odpovedajú trpezlivo, vecne, bez hystérie, pritom ide o „ ľahkomyseľne premárnenú šancu úspešnej vlády na úspešné reformy“.
V celom príbehu našincovi ide o to, ako sa dá o všetkom hovoriť takmer celý deň v rozličných vysielacích formátoch bez propagandistických manierov či nadŕžania manévroch, ako sa príbeh politiky mení pred očami na príbeh žurnalistickej profesionálnosti žien a mužov pred objektívmi českej verejnoprávnej. Robia to s rešpektom, ale naliehavosťou, robia to s jednoznačnosťou, ale nie agresívnosťou, so znalosťou a nie predvádzaním sa, nikto nemá pocit, že sa nedostal k mikrofónu, že mu ho zobrali, keď chcel niečo zásadné povedať. Jednoducho nenalíčené vysielanie nenalíčených žien a mužov, dynamické vysielanie so spádom bez make up. Človek s ročným odstupom vidí, že v českej verejnoprávnej sa nič nezmenilo – sú rovnako dobrí, keď ide o tragédiu v Smolensku, alebo megaškandál vlády.
Ku koncu druhého desaťročia jestvovania Slovenska bez pražskej pupočnej mocenskej štruktúry niet sa vôbec veru čo utešovať tým, že sme unikli takým pomerom, ktoré sú dnes v Česku, kde podľa názoru komentátorov „hlavným privatizérom je priamo vláda“ a ministrov priamo dosadzuje „súkromná firma“. Nie, znepokojujúce je to, že nech sa deje čo sa deje v zahraničí alebo doma, nevidíme to tak, ako to vidíme v českej verejnoprávnej. A máme pochybnosti, že za svoje peniaze niekedy uvidíme v dni víkendu tak profesionálne a naplno verejnoprávne pracovať...

Dušan D. Kerný
Slovenská národné noviny 18/2011