Bratislavské staré mesto je plné výstavného Zaujímavosť výstav spočíva v tom, čo uvidíme len vďaka tomu, že nám to ukáže výtvarník. Nezabudnuteľná výstava Novozámčana Ernesta Zmetáka alebo zemplínskeho rodáka Rombauera, ktorý sa uplatnil v cárskom Petrohrade približne v čase, keď sa tam prvým rektorom obnovenej univerzity stal takisto Zemplínčan Baluďanský. Výnimočný bol Michal Studený neprekonateľným poňatím motívu starých majstrov - Adama a Evy v nadživotnej veľkosti, ale aj množstvom variácií kostolov, najmä jeho posolstvo - obraz chrámu z črepín slovenskej keramiky nazvaný Ducové – teda podľa starého veľkomoravského hradiska. Hold aj vykopávkam skvelého nitrianskeho archeológa M. Ruttkaya.

Výtvarné umenie nám hovorí o vnútornom svete tvorcu a formuje tak naše vlastné – nezabudnuteľné sú Studeného kostoly práve tak ako Kompánkova revolúcia, ktorá zmenila nielen výtvarné, ale aj laické ponímanie slovenskej krajiny a slovenskosti a zmietla prvoplánovú folklórnosť. Teraz zasa pod Hradom, na Zámockej ulici cvála Barbarská jazda Ondreja Zimku. Autorovi netreba veriť – to, čo vidíme nie je barbarstvo, ale stále tvorivá neskrotená energia, ktorá lomcuje autorom čo už vstúpil do dejín slovenského výtvarného umenia, do našich osobných dejín, sformoval nás v ponímaní príbehov ľudí a prírody. Zo Zimku sa derú obrazy von, do sveta, na drevo. Názov Barbarská jazda je o energii – energii ľudskej a energii dejín a príbehov v nich. Videl som jeho kone ešte biele, ešte iba vyrezané z dreva – teraz sa pokryli, obrástli huňou Zimkových nápadov – kone, koníky stojace pevno, i pohupujúce sa – to je nová jazda Ondreja Zimku. Či už je to Amazonka, Perún Starých Slovákov či Templári Miloša Jesenského. Zimka si nevybral kone, koníky náhodou – potrebuje, aby sa s jeho posolstvom rozbehli do sveta, do nášho plného mediálnych obrazov, sveta, kde hravosť koníka už dávno neformuje fantáziu detí či dospelých a ich spojenie s prírodou. Zimkove artefakty to robia, vyviera to z nich a preto sa viac ako hodia do sveta našich príbytkov či „offisov“, tam, kde ich bude dobre vidno. Zimka prišiel na to, ako obliecť drevené kone a koníky do farebnej hune obrazov. Je to muž cválajúcej fantázie, drevené koníky sú holdom lesu, zvieraťu i človeku.

Zimka nám otvára priestor nielen obrazom a farbou, ale neopakovateľnou školou významu slov – jeho Zovitka je kusucké pomenovanie prespanky, Kurinné baby – to sú karnevalové postavy, masky výlučne pre mužov. Malý majster veľkej Margaréty, náznak klasika ruského a svetového románu – podobenstva Bulgakova hovorí o Zimkovi čitateľovi. A blížime sa k vrcholu – k obrovskej ploche Pocty Kompánkovi. Je na nej skutočný karneval, skutočná veselosť a skutočné masky. Sem tam presvitajú a prelínajú sa – tak ako predtým v živote, motívy Kompánka a Zimku – je to ľudový karneval, nie karnevalizácia všetkého a všetkých, ktorá sa odohráva na vrchu hradného kopca...

No a napokon vidíme Juraja Turzu na Harcovni, kde Kysučania harcovali na koňoch – teda cvičili sa v obrane. Na veľkolepej ponáške starých obrazov šľachty a pánov na koňoch v Zimkovom poňatí Turzu – si človek položí otázku, či sa nepodobá na Zimku – či aj tento obraz nie je o tom, že Zimka vysadol na koňa a harcuje.... Na kone! Kone dupú, aby sa rozbehli z ateliéru, z výstavnej siene tam, kde patria...k nám....je to prvá barbarská jazda na slovenskom území či na území starých Slovákov, ktorá je práve tak drevená ako živá. Sú to kone, je to jazda zanieteného matičiara, trvalého predplatiteľa a šíriteľa týchto novín a nebojácneho signatára matičných výziev.

Dušan D. Kerný
Prevzaté zo SNN