V čase, keď každý sleduje médiá je zdanlivo smiešne hovoriť o potrebe novinárstva. Pravda inak veci vyzerajú, keď by sme položili otázku o potrebe kvalitnej žurnalistiky. A jej kvalita nie je len našim problémom. V čase mnohých a rýchlych informácií, keď sa toľko na nás valí, sa zdá, akoby sa svet vymkol z pántov. Mnoho je chaosu, neistoty – a niet jasných odpovedí prakticky na nič.
V takejto chvíli si azda musíme položiť tú základnú otázku – máme dostatok informácií na to, aby sme sa vedeli v kľúčových chvíľach rozhodnúť? Je to všetko, čoho sme denne svedkami skutočne naozajstná politika ? Po všetkých stránkach dochádza k premene podmienok v ktorých žijeme a budeme žiť, pritom médiá, najmä elektronické sústreďujú našu pozornosť len na takrečeno dennú prevádzku. Nastavujú zväčša zrkadlo tomu, čo nie je ani skutočný obraz toho, čo sa naozaj odohráva, v čom spočíva zmysel udalostí.

Dôsledkom toho aj je, že, že sa u ľudí masovo vyvoláva bezprostredná, chvíľková reakcia – masa ľudí sa priam prevychováva na to, aby reagovala na populizmus. Na rozdiel nedávnej minulosti máme populizmy hneď dva – jednej takrečeno pre ľudové masy, druhý, sofistikovaný, premyslenejší, inteligentnejší a zároveň rafinovanejší.
Za osobitnú štúdiu stojí napríklad rozbor vystúpení členky vlády a médií na tému doplatenie platov sudcom. V celom mediálnom hluku totiž nezazneli dve podstatné, kľúčové veci: po prvé, že skutočná zodpovednosť je zrejme na tých, ktorí v náhlivosti prijímali všetko súvisiace so zriadením špeciálneho súdu – už vtedy bolo zrejmé, že sa kauza skončí na ústavnom súde. Prečo? Pretože špeciálny súd nerozhodoval o väčšine ťažkých trestných činov, rozhodovali o nich sudcovia, ktorí nemali nijakú ochranu, nijakú ochranku, nijaké špecializované chránené byty. A ani platy. Nikto si teraz nedal tú námahu, aby vyrátal čo vlastne posudzoval špeciálny súd s jeho skutočne špeciálne vybranými sudcami, akú kvalifikáciu mali títo špecialisti - sudcovia v pomere k „obyčajným“ trestným sudcom a najmä aké trestné kauzy rozhodovali. Vtedy sa nastavovali ministrovi Lipšicovi mikrofóny, teraz sa z médií ani len nehlesne, že základná chyba sa urobila vtedy – teraz už iba vidíme dôsledky.
Menovite tí trestní sudcovia, čo odtiahli najťažšie prípady na „obyčajných“ súdoch majú prinajmenšom nárok na to, aby ukázali verejnosti koľko to stojí, keď nejaký minister, ktorý nikdy nemal na sebe talár sudcu, zavádza takrečeno sudcov prvej a druhej kategórie. V prípade „nešpeciálnych“ trestných sudcov, trestných senátov – hovorím len o nich, nie o všetkých, platíme za politické ambície politika. Prečo sa o tom nehovorí? Bije sa na pudy, na závisť? Pretože sa formuje verejná mienka populizmom na všetkých úrovniach. Ani v jednom susednom štáte sa nevedie taká dlhá a vytrvalá spochybňovacia kampaň proti nezávislému súdnictvu, ktoré je, ako vieme, je jedným zo základných pilierov demokratickej deľby moci.
Prípad sudcov nás varuje. Je konkrétnym vyčíslením sumy koľko nás všetkých stojí populizmus ambicióznych politikov, ktorým sa toľko nastavujú mikrofóny. Je to zároveň cena aj za nedostatok dobrej žurnalistiky.