Biblický príbeh o jednom bohatom a prosperujúcom meste, obývanom spokojným a bohabojným národom, nás ešte i dnes neprestáva zaujímať a vzrušovať svojim tragickým koncom. Žiaľ Bohu, Biblia nás neinformuje už o tom, čo sa vlastne stalo, že z bohabojných ľudí, ktorí si ctili a dodržiavali Božie i svetské zákony, sa z ničoho nič,stali zvrhlíci, ktorí rozhnevali svojho Stvoriteľa do takej miery, že na nich zoslal z nebies syru a oheň. Len Lóta a jeho dve dcéry ponechál na žive a aj tých, iba vďaka príhovoru Abraháma, v tých časoch považovaného za najvernejšieho služobníka božieho. Prečo sa tak stalo, pokúsil sa nám podať svoje svedectvo sodomský pisár Difat, ktorý túto premenu ľudí i mesta, zaznamenal na hlinených tabulkách. Aspoň tak o tom píše známy český spisovateľ Ivan Kríž, vo svojej, viac ako sedemsto stranovej knihe - Pravda o zkáze mesta Sodomy. Je to veľmi dobre napísané podobenstvo o mechanizmoch moci, manipulácie s davom ľudí, hystérie, politických procesov a o zmene kvitnúceho mesta na jedno obrovské geto, plné nenávisti, zloby a fanatizmu. Je to premyslený a dôkladne spracovaný román o nástupe moci, manipulácie s ľuďmi, ovládaní ich elít, ničení charakterov a nakoniec zničenia samých seba. To najdôležitejšie zo všetkého, čo nám chcel spisovateľ povedať a platí to aj v týchto dňoch je, že každá moc, ak sa chce udržať na svete, musí mať predo všetkým - svojho nepriateľa. Spoločný nepriateľ ľudí spája, združuje ich, povzbudzuje ich bojové nadšenie a robí ich poslušnými.

...Mesto Sodoma, ležiace niekde v údolí rieky Jordán, má svoj príbeh nespočetne krát popísaný spisovateľmi, nafilmovaný filmármi, ale aj len tak prerozprávaný v luxusných príbytkoch i obyčajných chatrčiach. Ivan Kríž nám ponúkol svoju verziu, ako sa všetko stalo a čo sa vlastne odohrálo za jeho hradbami. Podľa neho aj v tomto spoločenstve ľudí bolo potrebné aby, ak chceli jeho hodnostári udržať si moc nad ním, museli si vymyslieť niečo, čo by ich spájalo. A tak si vymysleli nepriatela, ktorí žije niekde v púšti, pripravuje sa na vojnu a nič inšie si neželá, len aby sa zmocnil ich mesta, jeho bohatstva a zo Sodomčanov urobiť svojich otrokov. Zašlo to až tak ďaleko, že začali okolo svojho mesta stavať obrovské hradby, potom ďalšie, ustavične sa zbrojilo, nacvičovalo a pripravovalo sa na vojnu. Pritom však žiaden Sodomčan nikdy nevidel svojho bez nosového nepriateľa. Takto ho totiž opísali hodnostári mesta svojmu ľudu. Takýto človek mal žiť niekde v púšti a ohrozovať ich majetok, slobodu a život. Tento spôsob života, ustavičné zbrojenie a budovanie ďalších a ďalších opevnení natoľko vyčerpal rozpočet mesta, že začínalo chýbať aj na tie najzákladnejšie potreby na prežitie. Nakoniec Sodomčania zistili, že ich klamú a že všetko, čo do nich bolo dlhé roky nalievané, bola iba snaha udržovať v nich strach a pocit ohrozenia. Vtedy to v národe vyvolalo strašný hnev a sfanatizované davy ľudí začali podpaľovať a ničiť všetko okolo seba. Zruinovali a ohňom zrovnali zo zemou nádherné paláce i obyčajné chalupy, vzájomne sa zabíjali a hynuli v rýchlo sa šíriacom ohni a dyme. A hradby ktoré vybudovali, bránili im v úniku. Len Lót sa zachránil so svojimi dvomi dcérami.

...Žijeme už v iných a hlavne civilizovanejších časoch. Ani civilizácia nás však v ničom nepoučila. Stále je v nás niekde zakorenený strach pred minulosťou, prítomnosťou i budúcnosťou. Tento strach je v nás akoby schválne udržiavaný, jeho plamienky nikdy nevyhasli a sú umelo udržiavané. Aj tým, že ani po dvoch strašných svetových vojnách,po páde fašizmu i komunizmu, sme sa nedokázali zbaviť svojich nepriateľov. Stále nachádzame ďalších a ďalších ktorí ohrozujú náš majetok, našu slobodu a náš život. To kvôli ním vraj musíme vydávať čoraz viac zo svojich rozpočtov na zbrojenie, to kvôli ním sa budujú po svete ďalšie a ďalšie, čoraz drahšie a dokonalejšie vojenské základne a vyvíjajú sa hypermodernejšie zbrane. Akoby sme nemali v dejinách dostatok príkladov o tom, koľko obrovských impérií , ríš a všelijakých ideológií a náboženstiev už zaniklo iba kvôli tomu, že si svojich nepriateľov museli aj vymýšlať. A najhoršie na tom všetkom je, že sme sa už aj dnes dostali do štádia, keď musíme mať po ruke vždy nejakého nepriateľa, zodpovedného za naše chybné rozhodnutia. Udržujeme ho pri živote a podľa potreby ho aj použijeme. Raz to môže byť kacír alebo komunista, inokedy cigáň alebo žid... každý nepriateľ, ktorý dokáže odpútať pozornosť od našej vlastnej hlúposti a neschopnosti riadiť tento svet, sa nám zíde. Zabúdame však, že vždy, keď sa začali vyhľadávať nepriatelia, začalo sa aj schylovať k vojne. A potom aj tí skutoční, aj vymyslení nepriatelia,môžu túto civilizáciu stiahnuť do priepasti. Spomienky starého pisára Difata zo Sodomy, o ktorom sa Biblia síce nezmienila, no niečo pravdy na tom môže byť, by nám tiež mohli poslúžiť pri uvažovaní na túto tému.