Koniec roka 2011 je nabitý udalosťami a pripomienkami toho čo sa udialo a čiernymi predpoveďami toho čo sa udeje. Jednoduchá slovenská veta o potrebe utiahnuť si opasky dnes robí kariéru ako palcový titulok na prvej strane najpredávanejšíeho denníka. V tejto situácia zaniká fakt, že náš dnešný svet vlastne povstal vďaka rozpadu sovietskej ríše a od zániku ZSSR uplynuli pritom len dve desaťročia. Ako sa na to pozerajú naši susedia? Jeden príklad za všetky – rakúsky denník Der Kurier a jeho bilancia dvadsať rokov rozpadu Sovietskeho zväzu. Pohľad na päťdielny seriál rakúskeho denníka Der Kurier 20 Jahre Zerfall der UdSSR nás upozorňuje na štyri veci.

Po prvé pôsobivú, text zvýrazňujúci a takpovediac predávajúcu grafickú úpravu a výber fotografií. Dá sa povedať nezabudnuteľných fotografií. Takmer o každej by sa dala napísať drobná kurzíva. Je zrejmé, že autor tohto denníka sa môže spoľahnúť, že jeho text bude vyšperkovaný, že pridelená plocha vyznie nielen pôsobivo pre čitateľa, ale bude tvoriť s témou textu celok. Po druhé titulky: Dá sa povedať, že nielen v stredoeurópskej, ale európskej žurnalistike patria k tým najlepším: slovenský čitateľ, najmä pamätlivý, nemôže neoceniť hru slov Reálne jestvujúce zdanie (Der real existierende Schein/, zrejme ho ocení aj každý historik či politológ zaoberajúci sa obdobím či ideológiou „reálne existujúceho socializmu“ brežnevovskej éry nielen v ZSSR ale aj vo vtedajšej ČSSR, kde jedno S v názve predstavoval reálne existujúci socializmus.

Podobne je to s hrou slov v iných titulkoch: napríklad Sovietsky zväz: veľmoc nedostatku (Sowietunion: Weltmacht des Mangels/. Hoci so slovným spojením Sovietsky zväz a veľmoc sme sa stretávali a stretávame v rozličných podobách, predsa len tento je výstižný natoľko, že sa natrvalo zrejme zapíše ako charakteristika istého obdobia. Aj ostatné titulky jasne orientujú čitateľa: Roky chaosu po kolapse, Bezhlavo do ekonomiky výmeny. Vzhľadom na to, čo v posledných rokoch počúvame a čítame u nás o Gruzínsku je pochúťkou prečítať si také jednoduché a ľudské pomenovanie reality v titulku: Gruzínske sny a skutočnosti. Po tretie je to samozrejme samotný text autorky: pri pohľade na dnešnú našu žurnalistiku priam udrie do očú prenikavá schopnosť hovoriť o osobných skúsenostiach, vypovedať v prevej osobe, bez toho, aby sa neobjavilo hneď v prvom riadku osobné zámeno ja. Pri tom päť pokračovaní je výsostne osobným svedectvom autorky, je dôkazom skvelej práce s pamäťou a jazykom. Krátke výstižné vety, krátke a jasné uvedenie faktov v súvislostiach. Schopnosť autorky podať osobné a veľmi osobité svedectvo sa prejavuje v texte Gruzínske sny a skutočnosť – je to výpoveď o osobnom zážitku, majstrovsky podaná tak ako keď maliar maľuje scénu – všetko na nej vidno, samozrejme maliara nie. Vidíme však to, čo vidí on.

Je to aj pre širšie publikum a pre obraz pomerov v Gruzínsku ako takom text s mimoriadne zaujímavým príbehom. Ide o pokus o rakúske podnikanie v niekdajšom horskom stredisku, kde sa pripravovali špičkoví sovietski lyžiari. Z detailov popisu priam dýcha atmosféra vďaka majstrovskej schopnosti autorky vypovedať o tom čo a ako sa udialo pred dvomi desaťročiami. Vypovedá farbisto, krátko, bez zdĺhavej faktografie a odbočiek. Je to krátky portrét, ale pôsobí ako panoramatický. Disciplína tvorcu sa prejavila v tom, že na jednom príklade, jednej drobnosti, zdanlivo tuctovom popise hotelovej obsluhy vie vykresliť akoby podstatu o ľuďoch a pomeroch o ktorých píše na základe poznania z roku 1988 a z roku 2003, keď sa vrátila na tie isté miesta.

Pokiaľ ide o gruzínsky príbeh vykreslený v piatich pokračovaniach seriálu o rozpade ZSSR, živo si viem predstaviť text autorky ako základ filmovej poviedky. Vlastne on ním aj je a tým je nepochybne možným základom dobrej a láskavej komédie s neočakávanými zvratmi, predohrou, zápletkou, rozuzlením, napätím a naplnenej nezabudnuteľnými obrazmi Gruzínska. Autorka zo svojho výnimočného poznania urobila typický obraz čias, ľudí, pomerov, krajiny. Celý seriál je práve pre toto výnimočný – schopnosť nechať krátko a stručne hovoriť udalosti na scéne, autorka v pozadí, pritom dominuje sila jej podania. Všetko je založené a výnimočnej osobnej skúsenosti z posledných troch desaťročí a predsa ide o typické. Čitateľ má pocit neobyčajného zážitku a autorka má schopnosť ako taký mu ho aj podať. Z redakčného hľadiska je pre toho čitateľa pre ktorého je Der Kurier určený a ktorému chce primerane fakty podať cenná aj úprava. Na konci textov sú pričlenené kurzívou výstižné charakteristiky: tak napríklad fakty do roku 2000 sú na štrnástich prakticky encyklopedických, veľmi štylisticky zručne spracovaných riadkoch. Môžu slúžiť ako príklad žurnalistického žánru.

Po štvrté: na pomery vládnuce v nemecky hovoriacich štátoch a rozsah, ktorý na uvedenú tému majú autori v denníkoch ako je NZZ, FAZ, týždenníkoch Die Zeit je v Der Kurier zrejmé, že autorka nedostane takú veľkú a bezbrehú plochu a najmä, na rozdiel od predsa len konzervatívnejšieho čitateľa spomínaných médií, sa autorka Der Kurier vyrovnala s témou na menšej ploche a najmä veľmi dobrým jazykom a žurnalistickým podaním svedčiacim o mimoriadnej schopnosti originálneho pohľadu, prístupu k ľuďom a sebadisciplíne využiť relatívne malú plochu a kompaktný text plný príbehu a faktov zároveň. Pozoruhodný je aj prístup redakcie: osobitne si to uvedomuje slovenský čitateľ – Der Kurier požiadal dlhoročnú, dnes už penzionovanú, odborníčku na východnú Európu Janu Patsch /1942 Belehrad/ a dal je priestor na päť pokračovaní . Päť dielov opisu skúseností z troch desaťročí a jedného obrovského priestoru plného udalostí a udalostí. A mnohých z nich bola autorka svedkom, prešla Rusko krížom krážom a – ako uvádza denník, stále nehádže flintu do žita – napokon len nedávno uverejnila výnimočný text o pobyte so švajčiarskou skupinou na bieloruskom vidieku. Slovenský analytik žurnalistických textov ako aj obyčajný čitateľ si len môže s povzdychom položiť otázku: ktorá redakcia u nás je schopná takto využiť bývalých vlastných spravodajcov v takom zaujímavom teritóriu akým bývalé, ale najmä dnešné Rusko je?