Učili sme sa, že barbakán je predsunutá vstupná brána do významného hradného areálu. Keď prekročíš barbakán, si v exkluzívnych a pompéznych teremoch. Potom si môžeš aj zatlieskať, že tvoje kroky boli racionálne zužitkované. Nečudo. Dostal si sa do hlavnej hradnej komnaty a môžeš hľadieť na Rembrandtov sugestívny obraz. Taká šanca sa nenaskytne každému. Svojím potleskom môžeš reagovať na to, že do tvojich očí si si zapísal rukopis, ergo maľbopis slávneho Rembrandta von Rijna. Porovnávaj, syntetizuj. Hľadaj etické a estetické súvislosti a metafory s Michelangelom alebo Tizianom. Ak si postrehol zmyslovú konkrétnosť reflexívnych meditácií na estetickej sugestívnosti, tlieskajú ti iní. Áno, potlesk, ktorým si od detstva väčšinou povinne častoval iných. Teraz však tlieskajú tebe. Nie ty hľadíš na masu stovky očí, ale oni sa pozerajú na teba. Ty už len počúvaš, aký potlesk letí k tebe: slabý, mocný, búrlivý a či falošný. Takým si predsa častoval rečníkov aj ty. Virtuálna realita... Myslel si si svoje. Teraz sú prefíkaní. Svoje fragmentárne bolesti vedia skrývať. Potlesk, ktorý si utŕžil, však už nik nevygumuje. Odznel, a niet takého prístroja, ktorý by identifikoval zvuky dlaní na pochvalu, alebo hanu – mrzkosť. Potlesk odznel a tebe už neostáva iné, ako sa symbolicky pokloniť a poďakovať. Rovnicu o jednej neznámej lúštiť nemusíš. Odmenu si vychutnáš. Medzi tebou a poslucháčmi zostáva nedopovedaná pupočná šnúra. Kto a kedy ju prestrihne nevie ani vševedko. Ty svoju životnosť neprevrátiš, aj keby si chcel. Nechceš aby z potlesku bol potresk. Raz mi staručký farár povedal, že takmer vždy vie, kedy jeho farník zomrie. Vraj vtedy, ak sa stretnú a farník sa mimoriadne emotívne reminiscenciami vracia do detských liet a spomína. Prídu mu na um také detaily, na ktoré nemyslel celé desiatky rokov. Skladá účty svoje duchovnej podstaty, krokov a mozoľov. Na jazyku má predohru smrti. Pominie sa aj on, no barbakán, prestupná brána zostáva. Zatiaľ.