Nestor a posledný skutočný klasik slovenskej literatúry Ladislav Ťažký uzavrel svoju životnú kapitolu po krátkej, zákernej chorobe po veku nedožitých 87. rokov.
Verejnosť sa s ním naposledy rozlúčila 21. januára tohto roku na panychíde v bratislavskom Dóme sv. Martina. Obrad celebroval arcibiskup Ján Sokol. Zármutok manželky Anny, troch synov a blízkych príbuzných prišlo sem osobnou kondolenciou zmierniť niekoľko stoviek priateľov a obdivovateľov spisovateľovho diela a jeho životných postojov. Ladislava Ťažkého pochovali podľa jeho želania v Klížskom Hradišti na cintoríne vedľa románskeho kostolíka z 12. storočia - v rodisku jeho manželky. Na jeho hrobe je dubový kríž, ktorý na majstrov popud dal zhotoviť už pred dvomi rokmi publicista a výtvarník Emil Semanco u stolára Martina Kuľandu vo Veľkom Lipníku na východe Slovenska. Vo Veľkom Klíži pri Topoľčanoch sa spisovateľ zdržiaval počas núteného exilu, keď bol perzekvovaný za verejnú kritiku vstupu okupačných vojsk v roku 1968. Tu vznikli viaceré jeho ťažiskové diela. Popri románe Pivnica plná vlkov, ktorý napísal práve v Klíži, jeho literárnu pozostalosť tvoria ďalšie tri desiatky beletristických kníh a románov, desiatky noviel a esejí, viaceré divadelné a rozhlasové hry, filmové scenáre a rozsiahla publicistická tvorba. Vo viacerých dielach s výrazným autobiografickým podtextom sa spisovateľ štylizuje do postavy čatára Matúša a na jeho príbehu približuje anabázu slovenských vojakov na východnom fronte. Tak je to v knihách Amenmária, Samí dobrí vojaci, Pochoval som ho nahého a najmä v románe Evanjelium čatára Matúša.
Vlastne celý život Ladislava Ťažkého od jeho úsvitu 19. septembra 1924 v Čiernom Balogu až po jeho skon14. januára 2011 je spojený s osudom slovenského národa. Je reflexiou sociálnych zápasov počas prvej republiky, krutostí vojny na frontoch i v zajateckých táboroch, budovateľských premien i politického vrenia a zápasov počas uplynulého obdobia. Všetko, čo napísal osobne prežil, precítil, pochopil, umelecky a literárne povýšil. Bol vyše pol storočia pravým národným buditeľom a po zásluhe mu ponúkli funkciu prvého slovenského prezidenta v novej Slovenskej republike. Túto poctu i ďalšie funkcie s vďakou odmietol. Zostal verný literatúre. Pár dní pred jeho skonom ho niektoré spisovateľské organizácie u nás navrhovali ako kandidáta na Nobelovu cenu...
Miloval Slovensko. Mal rád aj východ republiky a kraj pod Poloninami. Niekoľkokrát bol čestným hosťom tvorivých stretnutí umelcov v Snine, kde mu miestne orgány samosprávy udelili čestné občianstvo mesta. V spolupráci s Galériou Andrej Smolák vyšla dvojjazyčne jeho novela Krásna zlatá beštia a svoj vzťah k organizátorom sninského medzinárodného výtvarného festivalu vyjadril aj v eseji Moji traja Rusíni.

(lc)