S Pavlom Paškom, predsedom Klubu poslancov NR SR za stranu SMER-SD na aktuálne témy, hovorí Jozef Kuchár

V rokoch 2006-2010 ste stáli na čele parlamentu. Od roku 2010 ste pôsobili ako predseda poslaneckého klubu SMERu-SD. Máte dostatočné skúsenosti zo straníckej aj parlamentnej práce. Môžete teda kvalifikovane hodnotiť pomery na slovenskej politickej a spoločenskej scéne. Neprekáža vám správanie niektorých ľudí, čo v ostatných rokoch vstúpili do verejného politického života, ktoré je často odsúdeniahodné a nemá nič spoločné s morálkou a etikou? Ako sa to prejavilo v práci parlamentu?
Mám na rôzne politické novotvary, ktoré sa objavujú pred každými voľbami, pomerne vyhranený názor. Nemám ale potrebu zachádzať do osobnej roviny. V parlamente sme si zažili veľmi neobvyklé situácie a každý občan si môže zvážiť, kedy parlament fungoval lepšie, či počas mojej éry alebo éry môjho nástupcu, keď sa napríklad pri voľbe generálneho prokurátora účelovo menil zákon a takýchto excesov bolo viac. Radšej by som sa však sústredil na porovnávanie toho, čo sa podarilo. Tu vidím najvážnejší deficit národnej rady počas ostatných mesiacov. Že sa prakticky nič neurobilo. Počas mojej éry sme zrekonštruovali Bratislavský hrad, organizovali konferenciu predsedov parlamentov Európskej únie, usporiadali významné stretnutia a výstavy pri príležitosti historických výročí, otvárali sa Európe a zvyšovali renomé slovenského parlamentu doma aj v zahraničí... A to teraz hovorím iba o parlamente, nie o vláde. Výsledky hovoria jasnou rečou. My sme tvorili, oni ničili.

Odzrkadlilo sa to aj na dôveryhodnosti parlamentu?
Áno, podľa Eurobarometra dôvera našich občanov v parlament, počas pôsobenia Richarda Sulíka v pozícii predsedu parlamentu, klesla takmer o polovicu, z bezmála 40% na 25%. A práve v tomto je podstata: dôvera je niečo, čo sa nedá kúpiť. Buď človek vie ponúknuť dôstojný výkon funkcie, vie reprezentovať, vie dodržať slovo, vie si ctiť pravidlá, alebo to jednoducho nevie a dôveru si nikdy nezíska. Počas obdobia, kedy som stál na čele parlamentu, stúpla dôveryhodnosť národnej rady o 100 percent, zo 17% na takmer 40%. Otvorili sme parlament ľuďom, dali mu stabilitu a zvýšili politickú kultúru. Prijímali sme zákony pre ľudí a namiesto vnútrokoaličných rozporov sme riešili, ako zlepšiť život našich občanov.

Pokiaľ si spomínam, parlament bol za Vášho vedenia mimoriadne aktívny aj smerom navonok, vo vzťahu k zahraničiu...
Presne tak. Naša filozofia bola jasná: otvoriť sa, povedať „nie“ izolácii. Stretol som sa s niekoľkými kráľmi, významnými prezidentmi, predsedami parlamentov, premiérmi. Prijímali sme vzácnych hostí z celého sveta, prehĺbili spoluprácu s európskymi kolegami, posilnili putá na vyšegrádsku skupinu. Spomínam si na stretnutie s Jerzym Buzekom, vtedajším predsedom Európskeho parlamentu, ktorý došiel do Bratislavy na konferenciu k výročiu nežnej revolúcie, ktorú som zorganizoval a ešte dnes si pamätám na jeho slová, keď hlboko ocenil náš pokrok a náš proeurópsky postoj. Mohol by som dlho hovoriť o konferencii predsedov parlamentov, keď som v 2007 hostil v Bratislave vyše 40 lídrov z celej Európy. Do Európskej únie a medzinárodnej spolupráce parlamentov sme dokonca presadili vlastný mechanizmus, ktorému sa dodnes hovorí „bratislavský“. Skrátka, parlament bol veľmi aktívny. To, žiaľ, po lete 2010 ustalo. Nové vedenie parlamentu vyslalo do Európy signál, že „my sme tu tí najmúdrejší“ a že vlastne ani nepotrebujeme s nikým spolupracovať. Národná rada SR prestala pre Európu existovať. Slovensko to veľmi poškodilo a ostáva len veriť, že pošramotenú povesť Slovenska v zahraničí dokáže nová vláda opäť napraviť.

Vysoká miera nezamestnanosti, zdražovanie a nejasná budúcnosť spôsobujú, že v tomto predvolebnom období väčšina občanov žije zo dňa na deň bez jasnej perspektívy. Navyše, klesáme nielen v ekonomike, ale aj vo vzdelávaní a kultúre. Čo chce, môže a musí v tomto smere vaša strana urobiť?
Sme sociálnodemokratická strana, a preto prirodzene kladieme dôraz na záujmy tých najslabších. Na rozdiel od pravice nechceme iba bezducho škrtať a zdražovať. Rozbehneme verejné investície a ľuďom dáme prácu. Posilníme verejný sektor, skvalitníme školstvo a zdravotníctvo. Do spoločnosti opätovne vnesieme viac solidarity a zabezpečíme, aby na krízu nedoplácali bežní ľudia, ale aby adekvátne k svojim ziskom platili banky, veľké podniky, najbohatší ľudia. O tom je rovnováha, o tom je sociálny zmier. Spomeňme si len na nedávnu výzvu svetových finančníkov a najbohatších ľudí v USA a západnej Európe, napríklad Warrena Buffeta, ktorý naznačil, že peniaze chýbajú v štátnych rozpočtoch preto, lebo neprispievajú tí najbohatší. Hovoriť o väčšej solidarite bohatých je úplne legitímne. Napokon, aj americký prezident Barack Obama hovorí v tejto súvislosti o väčšej férovosti, ktorá by sa mala stať základom rozdelenia bohatstva v spoločnosti. Je to hlavná téma jeho prezidentskej kampane.

Pravicoví politici viac solidarity odmietajú a naopak, hovoria, že ľavičiari v celej Európe iba zadlžujú budúce generácie, zvyšujú verejný dlh aj deficit, nehovoriac o korupcii a iných neduhoch silného štátu. Čo hovoríte na ich kritiku?
Čisto z politologického hľadiska ide o hrubé zavádzanie. Každý, kto pozná politickú situáciu v Európe, vie, že najväčšie korupčné škandály sú spojené s pravicovými, nie ľavicovými politikmi, stačí si spomenúť na kauzy bývalého nemeckého kancelára Helmutha Kohla, francúzskeho prezidenta Jacquesa Chiraca či Silvia Berlusconiho. Všetko pravičiari. Čo sa týka zadlžovania, kontrast medzi tvrdeniami pravicových politikov a realitou v Európe je ešte krikľavejší. Štáty, kde dlhé desaťročia vláda sociálna demokracia, napríklad Švédsko, Dánsko či Nórsko, tradične dosahujú prebytkové rozpočty a majú najvyššiu kvalitu života občanov podľa všetkých dostupných štatistík. Naopak, štáty, kde dlhší čas vládla pravica, ako napríklad Taliansko, Írsko či Grécko, patria k tým najzadlženejším v Európe. Nehovoriac o tom, že to boli práve sociálnodemokratickí politici, ktorí sú známi naštartovaním ekonomiky a konsolidáciou verejných financií, spomeňme si len na reformu pracovného trhu zo strany nemeckého socialistického kancelára Gerharda Schrödera, atď. Skrátka, sociálni demokrati vždy patrili k najzodpovednejším hospodárom a čo je pre ľudí najdôležitejšie, vždy dokázali ekonomický rast kombinovať aj s rastom zamestnanosti a solidarity.

Strana SMER-SD patrí k tým, ktoré dokážu hľadať priestor na kompromisy a zabezpečiť stabilitu a sociálne istoty. Ponúkame nádej a ľudia to cítia. Pokračovanie v budúcom čísle.