Pod týmto názvom napísal veľký ruský spisovateľ Bunin svoje spomienky na obdobie, keď kosák a kladivo patrili medzi najzákladnejšie pracovné náradia, nevyhnutné pre prežitie. Stali sa dokonca symbolom nastávajúcich nových poriadkov a prekročili aj hranice krajiny, ktorá ich začala spolu s červenou hviezdou uctievať ako dajaké božstvo. Pod týmito symbolmi sme prežili aj v našej krajine obdobie, na ktoré ešte i dnes, radi alebo s nechuťou spomíname. Aj toto obdobie nám však čosi dalo a tí, čo ho celé prežili, môžu z vlastných skúsenosti hodnotiť a porovnávať. Hlavne, keď sa aj po viac ako 20-ročnom pôsobení nových poriadkov na nás neustále valí ďalšie a ďalšie zdražovanie a uťahovanie opaskov. A deje sa to pod dohľadom a za výdatnej pomoci tých najvyspelejších a najcivilizovanejších štátov vo svete. Aj keď sa o tom nepíše, bežne sa hovorí, že za 20 rokov existencie komunistov, teda do roku 1968 sme na tom boli zo životnou úrovňou lepšie, než za 20 rokov po revolúcii v roku 1989. Až na tie banány a burské oriešky...ktorými kde kto argumentuje. Nie o tom som však chcel písať, bolo by to odbehnutie od témy - Kosák a kladivo.

Za základ spoločnosti ktorá sa rozhodla pod týmto symbolom pracovať a žiť, boli považovaní roľníci (neskôr družstevníci) robotníci a pracujúca inteligencia. K pracovným nástrojom nevyhnutným pre život v tých časoch však bola aj lopata, ktorá sa už nedostala medzi štátne symboly, bola však dôležitým spoločenským i politickým nástrojom, ako vychovávať a udržovať pracujúcu inteligenciu v poslušnosti, aby si nemuseli zarábať na chleba s lopatou v ruke niekde pri miešačke alebo kopaní kanálov. Aj vtedy, ako i dnes mali a majú mnohí ľudia priam hrôzu z takejto namáhavej a nedôstojnej práce. Stačilo iba jeden krát niečo spreneveriť a dostať sa tak medzi rozkrádačov socialistického majetku a už ste nadobro stratili šancu nájsť si dajaké dôstojné zamestnanie. Dokonca i deti sa v tých časoch strašievali - Ak sa nebudeš učiť, pôjdeš k lopate. Vlastne aj dnes ich tak strašíme.
Ubehli roky a veľa sa zmenilo. Rozkrádačov socialistického majetku sme rehabilitovali a stali sa z nich dôležitý podnikatelia, funkcionári, významné celebrity spoločenského i politického života, aj keď sa o nich všeobecne vedelo, že to boli gauneri. Pribudli k ním ďalší a ďalší s rovnakou krvnou skupinou, no títo sa už nemusia obávať, že pôjdu, ak sa prehrešia k lopate. Ich trúfalosť nepozná hranice a človeku sa až rozum zastavuje, keď sa dozvedá o obrovských daňových únikoch, šafárení s bytmi, prideľovaní si odmien...A nikto z nich si na živobytie nebude musieť zarábať s lopatou v ruke, alebo dajakou inou namáhavou a nedôstojnou prácou. Vždy budú mať dosť aj na tých najdrahších advokátov, vždy sa budú môcť vrátiť ku korytám.
Ak by som tvrdil, že pod kosákom a kladivom sa nekradlo, nebola by to pravda. K takým obrovským krádežiam a obohacovaniu sa predsa len nedochádzalo a rozkrádači soc. majetku a papaláši, boli voči týmto novodobým rozkrádačom iba trochári. Symbol tých čias – kosák a kladivo, zaliaty do medi a bronzu zmizol zo všetkých kancelárií a budov, dokonca i z pomníkov na cintorínoch, ako sme sa dozvedeli pred pár dňami z Košíc. Skončili pravde podobne vo zberne surovín. Je tu však ešte otázka, ako naložíme s lopatou. Budeme ju aj naďalej považovať za symbol namáhavej, nedôstojnej a ponižujúcej práce, ktorou budeme strašiť svoje deti, ak sa nebudú chcieť učiť, alebo vytvoríme zákony, aby každý kto zhrešil nemal už nikdy možnosť rozhodovať o peniazoch, odmenách, bytoch, poukazoch...a tak prinútime každého, aby ju rešpektoval? Pokiaľ viem, tak ľudia ktorý v živote nemuseli fyzický ťažko pracovať, majú z takejto práce priam hrôzu. Majú z nej väčší strach ako čert z kríža a návrat k lopate, by bol pre nich ponižujúci a nedôstojný. Určite by mal aj preventívne účinky.

Rudolf Slezák