Objektívne je potrebné priznať pozitíva ponovembrového vývoja na Slovensku. Vyjadrením našej úcty je aj vyhlásenie 17. novembra štátnym sviatkom. Bez novembrových udalostí by zrejme tak skoro nebolo ani samostatného Slovenska. Za najdemokratickejší prvok možno považovať prechod od jednotnej kandidátky Národného frontu k slobodným, demokratickým voľbám, keď každý volič má psiu povinnosť voliť tajne, aby následne nemohol mať nepríjemnosti. Kvitovať môžeme aj otvorenie štátnych hraníc. Nikto nie je obmedzovaný vo voľnom pohybe, môže vycestovať do ktorejkoľvek krajiny bez prekážok našich štátnych orgánov. Samozrejme, pokiaľ nemá námietky druhá strana.

Obchody sú plné, dostaneme kúpiť, čo sa nám len zažiada. Tu sa však musím zastaviť. Konštatoval som, že dostaneme kúpiť. To znamená, že na to musíme mať dostatok peňazí. Bežnému občanovi ( Nemám na mysli zbohatlíkov a tých, ktorí si stanovujú príjmy sami.) však tieto prepotrebné peniaze chýbajú. Pulty obchodov sú plné rôzneho tovaru, nespočetného množstva značiek. Prehýbajú sa pod ťarchou čerstvej zeleniny a ovocia, vrátane tak často spomínaných banánov. Tie však mnohé deti, z dôvodu finančnej insolventnosti rodičov, budú mať opäť len na Mikuláša a na Vianoce. Tak je to aj so slobodou cestovania. Dnes nie sú potrebné úradné povolenia. Stačí mať platný pas a do členských krajín EÚ pritom postačí ako preukaz totožnosti, aj občiansky preukaz. Je tu však jedno veľké ale. Cestovať predsa nemôžete zadarmo. Takže, keď nemáte prácu, nezarábate, tak nemáte na cestovanie peniaze. Preto o cudzine môžete zase len snívať. Žiaľ, čím ďalej tým viac sa zväčšuje táto skupina snívajúcich.

Mám pocit, že tento rok sa opäť, venovala zvýšená mediálna pozornosť spomienke, pre mnohých, na pochmúrne novembrové udalosti. Považujem za správne, že sme si intenzívne pripomínali vo sviatočný deň obdobie prechodu od jedného zriadenia k druhému. Žiaľ, bolo to pripomínanie len veľmi jednostranné. Tak ako za socializmu sa vyťahovali len negatíva kapitalistického zriadenia, teraz to bola prehliadka kydania hnoja na všetko, čo sa urobilo do novembra 1989. Akoby tí redaktori a politici prišli odkiaľ si z inej planéty, akoby nevideli skutočnosť. Aj tí, čo možno boli v minulom režime len v plienkach hovorili o mediálnej cenzúre a podobných frázach, ktoré už v tomto období boli len vzdialenou minulosťou. Tí starší zašli ešte ďalej. Tak precítene vyzdvihovali svoj odpor proti bývalému režimu, že snáď aj sami tomu boli schopní uveriť. Bohužiaľ, dnešná mladá generácia sa z „nestranných“ médií nedozvedela, že do politického prevratu sme mali skutočne bezplatné zdravotníctvo a školstvo, lacné a zdravé potraviny, lacnú elektrinu a plyn, bola práca pre všetkých. Pravdu povediac každý mal povinnosť pracovať, aby nebol príživníkom. Mnohí z tých, ktorí robili desaťtisícové krovie na námestiach, keď sa hovorilo o likvidácii prezamestnanosti, sa možno dnes aspoň začervenajú od hanby, možno sa medzi nimi nájdu aj takí, ktorí si verejne priznajú, že to bolo len preto, lebo sa mylne domnievali, že im sa to nemôže stať. Žiaľ tak ospevovaný nový režim so sebou priniesol nezamestnanosť a zrušil nám sociálne istoty. Už negarantuje dôstojný život pre všetkých občanov na Slovensku. Mnohí naši ľudia sa dostávajú na hranicu chudoby. Povedzme si preto pravdu. Na jednej strane, čím ďalej tým viac ľudí žije na hranici chudoby a na strane druhej, čím ďalej tým menšia skupina bohatých si privlastňuje výsledky práce tých ostatných. Som presvedčený, že občania, ktorí sa nechali počas novembrového prevratu zlákať sľubmi o lepšom živote, toto určite nechceli. Keby vedeli ako sa to všetko môže zvrhnúť proti nim, „to je ono“ by určite nekričali.
.