Možno povedať o človeku, že je len dobrý alebo len onaký? Je charakterný alebo nie? Homér vo svojej Iliáde napísal, že rieka Skamandre vyteká z dvoch prameňov. Jedného teplého a jedného studeného. Bystrý a slávny archeológ Heinrich Schliemann na základe tejto Homérovej štúdie určil miesto, kde bola vybudovaná slávna Trója. Dnes má rieka poturčený názov Mendere.
Jedna rieka – dva heterogénne pramene, ktoré sa po pár metroch toku stretajú do zapleteného vrkoča, aby napokon vytvorili jednu homogénnu rieku. Zmýlil sa ten, kto tvrdil, že rieka pôvodne Skamandre vyviera z horúceho prameňa, alebo ten, kto nasilu chcel dokázať, že pochádza zo studeného žriedla? Možno jednoznačne tvrdiť, že genéza tejto rieky je horúca či studená? Filozof by v tejto symbolike hľadal dve typologické alternatívy. Takú i onakú. Mohol by meditovať na zmyslovej konkrétnosti a intelektuálnej uvedomelosti krstiteľov dvoch odlišných axióma. Našiel by najmenej dve rôzne znakovosti.

Pre mnohých z nás je príkladná znakovosť permanentného sebabičovania známa. Je to apriórna komunikačná hodnota sebažertvy. Istý spôsob kádrovania (ak tak možno hovoriť) vlastných neduhov. Nášho vedomého a nevedomia a svedomia. Nie v rovine diskrétnosti, nie v polohe taktiky a taktizovania.
... Často si našinec prisvojuje verejne neduhy, ktoré nás pred lesklým zrkadlom sveta ukazujú v krivej podobe. Opakom hrdosti historického vedomia je sebabičovanie. Oba protiklady môžu byť vyslovené z jedných úst, v jednom dni, v jednej hodine. Ak položíme obe slová (národné vedomie a sebabičovanie) na misku spravodlivých váh, prevláda ono sebabičovanie, v morálnom zmysle. Často si berieme hriešky také i onaké na svoje široké plecia hoci sme ich nikdy nespáchali a nik túto kajúcnosť od nás úprimne nepožaduje. Sebabičovanie dokážeme preexponovať aj na vlastné korene, národnú hrdosť, ako keby sme nevedeli, že prvý kresťanský chrám v stredovýchodnej Európe bol postavený kniežaťom Pribinom, vysvätený v Nitre soľnohradským arcibiskupom Adalrámom v prvej tretine 9. storočia. Prvé biskupstvo v slovanskom svete bolo zriadené v roku 880 v Nitre, v sídle kráľa Svätopluka. Tak by som mohol pokračovať. Ak nepoznáme tieto základné reálie a atribúty našich prakoreňov a koreňov – to ako keby sme nepoznali vlastný rodostrom aspoň do tretieho kolena.

Sebapitvaním sa sebaobviňujeme. Hľadáme vlastné viny, chyby a boľačky. Niektorí skúmajú vlastnú genézu bez znalosti histórie. Takouto nesebaznalosťou sa podceňujeme. Nedokážeme oceniť vlastnú minulosť, vlastné schopnosti. Tlieskame cudzím piesňam a vlastné nepoznáme. Sebapoznávanie je kľúčom vlastného uvedomenia si svojich pozitív. Môžem však vylúštiť slovnú krížovku, keď neviem čítať?
Niektorí naši čelní predstavitelia, svetoobčania, v zahraničí namiesto toho, aby sebavedome oceňovali vlastné hodnoty slovenského národa – hovoria opak. Podlizujú sa, servilne sa skláňajú zlatému teľaťu, ktoré hryzie. Takýto štátni predstavitelia vedome ubližujú sebe a nám. Za túto zradu si vše vyslúžili tridsať strieborných. Prečo tak konali a konajú? Niet sporu o tom, že im chýba národné povedomie. Chceli sa zapáčiť iným. Obliekli sa do cudzieho peria, do iného habitu, ako im vštepila matka nad kolískou. Netrápili ich boľačky národa, medzi Tatrami a stredným Dunajom. Okiadzali vlastných, aby sa zapáčili cudzím. Zabudli na rodné hniezdo, na rodnú kolísku, na matkine piesne, na svedomitých učiteľov, ktorí im vštepovali lásku k národu, lásku k svojeti.
Áno, nesúhlasím a protestujem so sebapreceňovaním, nekritickým hodnotením našej minulosti, vlastnej práce. Tu načim zachovať skromnosť, ale nebrať na seba zlomyseľné hriechy, servilne sa ponížene poklonkovať kolenačkovým syndrómom, tým modlám, ktoré sú nášmu národu cudzie. Je to hazard s odkazmi našich predkov a tých vzdelancov a uvedomelých jedincov, ktorí kliesnili cestu Slovensku, Slovákom po slovensky. Nie je to sebazbožňovanie, sebazdokonaľovanie, ale zákon sebazáchovy národa v spleti cudzích nástrah. Aj rôznych supov – „turulov“.
Nie, národ nemožno vymeniť tak, ako nemožno vymeniť prameň Homérom spomínanej rieky. Možno však zmeniť jej tok. Nám však stačí ak sa pozrieme späť s otvorenými očami a zatvoríme ich vtedy, keď nám škovránky spievajú... Nie, zlatú klietku odmietame. Pravdy sú však vždy aspoň dve. Naša je správna. Ak vieme čítať...