Poznáme podstatné mená stotožnené z dvoch slov. Patria k sebe ako deň k noci, žena k mužovi. Dieťa k matke. Písmenko „O“ pri nejednej výslovnosti vyjadruje silné citové vzrušenie, prekvapenie, úžas, ale i bolesť, ľútosť, ba vše i hnev. Ak sa zamyslíme nad podstatným menom ohrada, vieme, že tento kus dreva, brvno na držanie povaly. Je to základná nosná spojnica.
Spojme písmeno „O“ s podstatným menom ohrada. Čítame: ohrada. Je oplotením. Môže byť drevené, latkové, kovové, murované, ale aj zo živých stromov, najmä smrečkov alebo vtáčieho zobu. Ohrada odďaľuje, ohraničuje pozemky, záhrady, budovy... Vždy určitý, konštantne vymedzený pozemok.
V našej záhrade rástla hruška krivica. Jej plody boli v časoch zrelosti chutné ako maslo prešpikované ananásom. Neďaleko hrušky rástol orech. Mocný s kvalitnými plodmi. Majiteľ záhradu napokon predal dvom záujemcom, ktorí medzi hrušku a orech postavili ohradu z drôteného pletiva. Po čase ohrada zarastala stálezeleným brečtanom. Hruške bolo ľúto, že ju oddelili od orecha. Orechu sa tiež ľútilo za hruškou. On a ona. Násilne ich rozdelili, hoci sa ich konáre túlili k sebe niekoľko desaťročí.
Majiteľ pozemku, na ktorom rástol orech nechal priviesť na nákladnom aute haldu dosák. Šofér pri cúvaní narazil do ohrady zarastajúcej brečtanom až po hrušku. Zvalil ju. Autom potom ufujazdil. Zbabelo a nezodpovedne. Až neskôr susedovi zvestoval, že ohradu zdevastoval silný vietor. Sused sa zamyslel, poškrabkal na bradu a vravel:
- Ten vietor sedel za volantom.
Odborníci konštatovali, že ak by bol ohradu zhodil vietor, boli by časti brečtanu rozmetané po celom sade. Postihnutý však nezavolal políciu. Boli by vyšetrovali a zisťovali, kto sedel za volantom nákladného auta, kto nezodpovedne zdupkal... Mal by nemalé problémy.
Starí Rimania hovorili Roma locuta, causa fivica – Rím prehovoril, spor je skončený. Postihnutý sused nechcel mať vytriasačky a vidieť pred sebou rozhnevaného vinníka. Tváril sa, že všetko je v poriadku. Hruška ležala skolená a orech sa zahalil do smútočného habitu. Po brečtane chodili sliepky a kačice... Takmer vždy tak bolo, že ak jeden môže trpieť, iný sa môže radovať. Hoci na úkor druhého. Možno však vždy a všetkým vyhovieť?